Funkcionársku robotu v HC Slovan som začal roku 1990. Dušan Pašek bol ešte aktívnym hráčom, po návrate z NHL pôsobil v európskych kluboch a niekoľko stretnutí odohral aj v drese materského klubu na zimnom štadióne v Ružinove. V deväťdesiatom treťom sme sa stali spolupracovníkmi, Dušana vymenovali za sa generálneho manažéra. Hokej v Bratislave bol v tom čase v kríze, najmä vo finančnej oblasti. V lete 1995 prevzal vedenie klubu: chcel znova vybudovať veľký Slovan. Žil pre túto myšlienku. S pomocou sponzorov ho postavil na silné ekonomické základy, systematicky skvalitňoval hráčsky káder. V poslednej sezóne už Slovan v mnohom spĺňal Pašekove predstavy: v mužstve boli skúsení hokejisti, stredná generácia i mladí hráči. Slovan vyštartoval s najvyššími cieľmi do domácej Extraligy a svojou hrou priťahoval divákov na zápasoch Európskej ligy, kde sa z ťažkej skupiny prebil medzi osem najlepších tímov súťaže. Škoda nevydarenej odvety štvrťfinále vo Vsetíne, tam naši chlapci proti ťažkému súperovi neodviedli očakávaný výkon a vypadli sme. Nelámali sme nad mančaftom palicu. Dušan aj vo svojej hráčskej kariére zažil popri víťazstvách i prehry, vždy bol nad vecou. Nedával najavo svoje emócie, neúspechy ho nemohli zlomiť. Naopak. Burcovali ho, aby sa už v nasledujúcom stretnutí mužstvo zlepšilo. Tak to bolo aj po 10. mieste reprezentácie Slovenska na zimnej olympiáde v Nagane. Bol aj prezidentom SZĽH a hneď po návrate z Japonska rozmýšľal, ako v máji spraviť reparát na MS vo Švajčiarsku. Stále prízvukoval, že v prvom rade treba skvalitniť domácu súťaž.
Vo štvrtok Slovan vyhral v majstrovskom stretnutí nad Nitrou 11:1 a po zápase sme ako tradične debatovali vo funkcionárskom kruhu v priestoroch na zimnom štadióne. Na druhý deň som cestoval do Trenčína na dohodnuté rokovanie so šéfom Dukly Trenčín Ivanom Kodajom pred riadnym zasadaním Združenia oddielov a klubov Extraligy, svojho šéfa som o ňom oboznámil popoludní telefonicky. Bol trochu prechladnutý, vravel mi, že je doma a lieči sa. V sobotu sa chystal do Trenčína aj on - s manželkou na ples podnikateľov. V piatok večer sme hovorili spolu ešte raz, po zápase Dukla - L. Mikuláš som Dušana zbežne informoval o priebehu zápasu a o programe na víkend. Mali sme sa stretnúť v nedeľu ráno po návrate z plesu. V sobotu večer asi o siedmej mi volala Pašekova manželka Ľuba, či neviem, kde je Dušan. Od obeda vraj nebol doma. Myslel som si, že sa s niekým stretol a zdržal sa. Hoci predým manželke vždy oznámil, ak sa musel venovať iným povinnostiam. Bol som aj v kontakte s Mirom Králikom, členom Výkonného výboru SZĽH, ktorý už vedel, že manželka hľadá Dušana. Skúšali sme mu volať na mobilný telefón: vyzváňal, ale nikto ho nebral. Toto trvalo asi do 23.00 h, potom sme počuli v telefóne oznam, že je nedostupný. Predpokladám, že sa vybila batéria. Bolo mi to čudné. Aj keď v posledných stretnutiach s Dušanom som nepocítil nič mimoriadne. Správal sa normálne ako vždy predtým. Skúšali sme ešte zavolať na recepciu Clubhotela, či nevidia na parkovisku pred sekretariátom Slovana Pašekovo auto. Lenže zabudli sme dodať, že už jazdí na novom džípe, a nie na bielom Audi ako dovtedy. Recepčný mi preto oznámil, že Dušanovo vozidlo tam nestojí.
Ráno som telefonoval pani Pašekovej, ani v noci sa nevrátil domov. To už mi bolo podozrivé. Čosi také nikdy nespravil. Zobudil som Mira Králika, aj generálneho sekretára SZĽH Pavla Macka a dali sme si stretnutie v Clubhoteli o 10.30 h. Prišiel som tam prvý a hneď som zbadal džíp. Tušil som, že sa niečo muselo stať. Keď prišiel Miro, vybrali sme sa v zlej predtuche na sekretariát. Mám kľúče, a tak som postupne odomkol troje dverí. Dvere miestnosti k Dušanovej sekretárke, na ktorých je guľa, už boli len pribuchnuté. Tie som nemusel odomknúť, stačilo otočiť kľúčom. Spravil som vari dva kroky a cez otvorené dvere do jeho pracovne som Dušana hneď zbadal: sedel vo svojom kresle s prestrelenou hlavou na čele. Miro Králik zostal v šoku, ja som zaraz telefonoval na číslo 158 a nahlásil, čo sa stalo. Bol to zdrvujúci zážitok, najhorší deň môjho života. Stratil som nielen skvelého šéfa, ale aj výborného priateľa. Dodnes sa z toho neviem spamätať. A nenachádzam motív, prečo to spravil. Čo sa udialo v jeho duši?
Dušana Pašeka som poznal ako silnú osobnosť, vyrovnaného, usmievavého človeka. Rodinné vzťahy mal usporiadané, klub fungoval za jeho vedenia veľmi dobre - vychádzal s hráčmi, finančné problémy neboli. Rovnako zvládol aj funkciu šéfa slovenského hokeja. Fámy o prehrách v kasíne nepripúšťam. Pri rôznych spoločných akciách sme sa niekedy zatúlali aj do takýchto zariadení. Na odreagovanie od pracovných stresov. Ale tak v osobnom živote, aj pri hrách sa kontroloval. Poznal mieru, keď povedal: stačí, odchádzame. Neholdoval hazardu, nemal v tom vášeň. Naposledy sme boli v kasíne spolu v januári 1997. Nebol od ničoho závislý.
Mal široký okruh kamarátov, známych. Aj v práci sme často hovorili medzi štyrmi očami a debatovali o rôznych témach. Nikdy sa ani slovkom nezdôveril, žeby mal problém, žeby sa cítil ohrozený. Pre mňa je celkom nepochopiteľné, prečo si siahol na život. Dušan Pašek nám bude veľmi chýbať.
Autor: Zaznamenal ONDREJ GAJDOŠ
