Príchuť výnimočnosti a symboliky si nieslo tohtoročné odovzdávanie Ceny Dominika Tatarku v stredu v bratislavskom Primaciálnom paláci. Ocenenie, vytvorené ako pripomienka nezameniteľnému dielu Dominika Tatarku a jeho pokračovateľom, bolo pociťované o to naliehavejšie, že tento rok - len pred týždňom - Tatarkov pomyselný kalendár sa zastavil na zaoblenejšom čísle 85. A všetci, ktorí v ten večer predstúpili pred mikrofón, nezabudli zdôrazniť, že 14. marec je podľa nich pre Slovensko významnejší práve pre Dominikov odkaz oveľa viac ako pre akékoľvek iné výročie. Naliehavosť nestrácať pamäť tu niekoľkokrát zopakoval práve Ivan Štrpka, básnik, "osamelý bežec", laureát Ceny Dominika Tatarku za rok 1997, ktorý ju dostal - v podobe diplomu navrhnutého výtvarníkom Ľubomírom Longauerom, originálu výtvarného diela Igora Minárika a sumy 50 tisíc korún - z rúk predsedu slovenskej pobočky P.E.N. klubu Lajosa Grendela a predsedu poroty Petra Zajaca po Milanovi Hamadovi, Ivanovi Kadlečíkovi a Pavlovi Vilikovskom.
"O poézii viem veľmi málo. O behu ešte menej. Ale nemôžem sa dnes týmto dvom témam vyhnúť," začal svoje pôsobivé laudátió minuloročný laureát ceny Vilikovský. "Beh sa nehodnotí podľa lomozu, ale podľa hĺbky stôp, ktoré zanecháva. A roky ukázali, že v prípade osamelých bežcov nešlo o mladícke gesto... Čo spája Dominika Tatarku a Ivana Štrpku? Naliehavosť toho, čo hovoria. Ani Ivan nikdy nechcel pretrhnúť pásku a byť prvý. Dôležitý bol pre neho vždy samotný pohyb... Poézia na nás bude pôsobiť dlho, veľmi dlho. Pokiaľ sme živí. Ibaže neviem - sme ešte?" zakončil svoje vyznanie Ivanovi Štrpkovi Pavel Vilikovský. "O poézii tiež toho veľa neviem, ale skúsim z iného konca," zakontroval mu Štrpka vo svojom prejave, v ktorom sa dôverne obracal predovšetkým na Dominika Tatarku. Spomínal, aká bola pre troch tvrdohlavých mladíkov Tatarkova podpora nesmierne dôležitá. "Bol pre nás osvietený Slovák a vytrvalý Európan zároveň. Rýchlo objavil démona, ktorý sídlil v jeho hlave, a vzbúril sa proti nemu." Štrpka pripomenul, že aj dnes sme urobili príliš málo na to, aby sme sa vzdialili od Tatarkových čias a obrovských škôd, keď sme chceli jeho a ďalších "vzbúrencov" nadobro vymazať z našej spoločnosti, a poprosil, aby sme sa stále a vytrvalo k jeho dielu vracali. "Na Slovensku je aj dnes disident vždy osamelec. Zopár osamelcov, ale žiadna Obec. A tak disident netvorí v žiadnej kultúrnej štruktúre..." Na literárnom večere, ktorý sa príznačne pre našu dobu niesol aj v znamení politiky, sa ani samotný ocenený Ivan Štrpka nenechal priveľmi uniesť sviatočnosťou chvíle a stál pevnými nohami v realite, keď pripomenul, že dnes sa na Slovensku rozrastá nová diktatúra, podobná tej, ktorá "sťala hlavu" Tatarkovi a jemu podobným:"Musíme konať a voliť. Ešte pred voľbami..."
