Kamkoľvek prídu Saleziáni Dona Bosca, hľadajú priestory, ktoré by boli dostatočne príjemné a veľké, aby prilákali a pojali čo najviac mladých. Ich stredisko v 150-tisícovej Petržalke vzniklo na Mamateyovej ulici. Vhodné miesto na svoju výchovnú činnosť tu našli v rozostavanej budove, z ktorej sa pôvodne malo stať športovo-kultúrne stredisko. Od roku 1989 však budova, ktorá bola majetkom mesta, chátrala, a tak mesto o ňu vypísalo súťaž. Poslancom sa najviac pozdával projekt saleziánov. Z prostriedkov sponzorov, osobných darcov a mestskej časti objekt dostavali a otvorili v roku 1996. Podľa jedného z ôsmich tunajších saleziánov Karola Maníka stálo stredisko s kongresovou sálou, kaplnkou, klubovňami, telocvičňou a fitnescentrom okolo 50 miliónov korún. To všetko slúži asi 850 chlapcom, z nich približne 300 navštevuje stredisko pravidelne. Súťažný projekt saleziánov niesol názov Centrum sociálnej prevencie mládeže, pretože prevencia je základom ich filozofie. Ako však povedal K. Maník, nejde o jednorazové akcie, akými sú prednášky sociológov či psychológov na školách, ale o výchovné pôsobenie prostredníctvom osobných priateľských vzťahov medzi chlapcami navzájom a ich vedúcimi-saleziánmi. Petržalka je ešte stále betónovou džungľou a pre mnohých sa jej meno spája s kriminalitou mládeže a drogami. Skúsenosť však saleziánom ukázala, že aj tu sú deti vnímavé, otvorené všetkému novému. Dôležité je podchytiť mládež v kritickom období dospievania, keď sa jej pohľad na svet ešte len formuje, preto stredisko navštevujú chlapci od 10 do 15 rokov. Ako povedal K. Maník, saleziánom a "saleziánkam" - Dcéram Panny Márie - sa osvedčila oddelená práca s chlapcami a dievčatami, pretože v tomto veku sa ešte najuvoľnenejšie cítia medzi sebou. Neskôr sa vytvárajú miešané skupiny.
Po vzniku strediska saleziáni nerobili žiadne náborové akcie na získavanie členov. Jedinou "fintou", ktorú prezradil K. Maník, je využitie skutočnosti, že cez ich dvor denne prechádzajú žiaci troch základných škôl. Zvedavosť priviedla dnu mnohé deti, tie potom priviedli kamarátov. V prvom rade tu našli priateľský prístup, možnosť zašportovať si, či navštevovať krúžok. Potom sa pracuje v skupinách po desať členov, kde sa diskutuje o bežných problémoch aj o náboženstve, a organizujú sa spoločné akcie - výlety, tábory a športové turnaje.
K. Maník s úsmevom hovorí: "Našou zásadou je veselosť, aj problémy berieme športovo." Jedným z nich je nedostatok ľudí, veď v celej krajine pôsobí len 200 členov spoločnosti a okolo 500 laikov-animátorov. Práve v petržalskom stredisku sa na generáciu "odchovancov", z ktorých sa môžu stať laickí spolupracovníci, zatiaľ čaká. Na svoje priestory v Petržalke čakajú aj dievčatá z Dcér Panny Márie. Mali by sa usídliť v susednom rozostavanom objekte. Saleziáni na Slovensku sú registrovaní na ministerstve kultúry ako rehoľná spoločnosť, ich výchovná práca sa však podľa K. Maníka na oficiálnych miestach neuznáva. "Ale keby sme sa pustili do boja s legislatívou, stratili by sme čas, ktorý môžeme venovať chlapcom."
Autor: LINDA SCHRANTZOVÁ
