V roku 1930 zo všetkých 136 736 osôb hlásiacich sa k židovskému náboženstvu na Slovensku žilo v 24 okresoch východného Slovenska 54 497 osôb, t. j. 40,25 percenta, hoci podiel východu na celkovom počte obyvateľstva na Slovensku bol iba 24,23 percenta. Ak v celoslovenskom priemere bol podiel Židov na celom obyvateľstve 4,1 percenta, na východe to bolo 6,9. Ich počet sa po vypuknutí II. svetovej vojny ešte zvyšoval, pretože sa tu usídľovali nielen Židia z obsadeného Poľska, z Protektorátu Čechy a Morava, ale i zo stredného a západného Slovenska. Najviac sa ich usadilo v Prešove.
Na základe sčítania ľudu k 15. decembru 1940 bolo na Slovensku 88 958 Židov, z toho 38,9 percenta vo východoslovenských okresoch. Najviac ich žilo v okrese Michalovce (5669), Prešov (5450), Bardejov (3505), Trebišov (2416) a Stropkov (2290). Pomerne málo boli zastúpení na Spiši.
Už na jar 1941, teda viac ako pol roka pred prijatím židovského kódexu, sa stal Prešov prvým slovenským mestom, v ktorom museli Židia povinne nosiť potupné označenie. Stalo sa tak na priamy podnet župana A. Dudáša. Na celom území Slovenska bolo povinné označenie pre Židov zavedené 1. januára 1942.
12. marca 1942 expedovalo ministerstvo vnútra na okresné úrady podrobné inštrukcie o sústreďovaní Židov "zaradených do práce" a zoznamy osôb, ktoré mali byť od 21. marca 1942 povolané do sústreďovacieho strediska do Popradu, zriadeného v tamojších kasárňach pod Gerlachom s kapacitou 1500 osôb. Do 25. marca sa tu sústreďovali aj lekári, ktorým bola zakázaná prax. Títo boli poverení vedením lekárskej ambulancie v transportoch.
Vo večerných hodinách 25. marca 1942 odišiel z Popradu prvý tzv. pracovný transport 1000 židovských žien a dievčat z východného Slovenska do Osvienčimu. Tým sa začal realizovať holokaust v praxi.
4. mája 1942 odišiel o 20.19 h transport z Trebišova a do 22. mája 1942 ho nasledovalo ďalších 13 transportov z Michaloviec, Humenného, Vranova, Prešova a Bardejova. Každý transport prepravoval 1000 osôb. Od 23. mája pokračovali deportácie zo spišských okresov, ďalšie štyri odišli z Popradu (celkom odtiaľ odišlo sedem transportov) a jeden zo Spišskej Novej Vsi. Podľa oficiálnych štatistík v 19 transportoch v čase od 25. marca do 2. júna 1942 bolo z východného Slovenska odvlečených 19 523 osôb. Ďalšie osoby boli povolávané do Žiliny.
Do 26. júna 1942 bolo z celkového počtu takmer 89 000 Židov zo Slovenska deportovaných 53 000.
Deportácie boli zastavené 20. októbra 1942. Vtedy opustil Slovensko posledný transport, ktorý sa skladal z duševne chorých, ktorých pozbierali zo všetkých liečebných ústavov. O mesiac skôr to bol transport zložený z nepohyblivých pacientov židovskej nemocnice v Seredi.
Okupované územie
Pri sčítaní ľudu na okupovanom južnom Slovensku k 15. decembru 1938 vykázali len v Košiciach 11 420 obyvateľov židovského náboženstva. Bola to najpočetnejšia aglomerácia Židov na južnom okupovanom Slovensku, na ktorom k tomu istému dňu evidovali 43 471 Židov. Na okupovanom južnom území Podkarpatskej Rusi žilo v tom čase 38 249 Židov.
Za prítomnosti štátneho tajomníka ministerstva vnútra L. Endreho zriadili v Košiciach v tehelni 24. apríla 1944 internačný tábor pre Židov. Podľa vyhlášky košického policajného kapitanátu z 27. apríla 1944 sa židovské obyvateľstvo muselo sústrediť v synagógach na Puškinovej, Zvonárskej a Grešákovej ulici. Odtiaľ ich eskortovali do tehelne. V dvoch táboroch sústredili 10 590 Židov. K 30. aprílu 1944 bolo v Košiciach zadržaných vyše 13 000 Židov. Len v Osvienčime ich podľa odhadov zahynulo 12 000.
Prvé represálie postihli tých židovských prisťahovalcov, ktorí do Košíc ušli z Poľska a z iných miest. Tých z nich, ktorí sa nemohli preukázať maďarským občianstvom a pobytom v Košiciach od roku 1921, transportovali do ukrajinského mesta Kamensk-Podoľsk, kde ich v auguste 1941 popravili. Počet tam zavraždených Židov sa odhaduje na 30 tisíc.
Autor: Podľa odbornej literatúry spracovala kam
