Keď na začiatku minulého týždňa oznámila agentúra Moody`s zníženie ratingu Slovenska o jeden stupeň, došlo k pochopiteľnému očakávaniu, ako budú reagovať iné ratingové agentúry. Veľmi zaujímavo sa následne vyjadrila agentúra Standard & Poor, ktorá okrem iného oznámila, že má obavy zo slabosti slovenského bankového sektora. Pohľad na niektoré verejne dostupné informácie vývoja bankového sektora v minulom roku naznačuje, že hodnotenie Standard & Poor môže byť veľmi presné. Asi najvýznamnejšou udalosťou, ktorá naznačila možnú slabosť slovenského bankového sektora, bola hrozba zásadnej zmeny postavenia Národnej banky Slovenska (NBS). Vážne mienený a diskutovaný návrh novely zákona o NBS by v prípade jeho prijatia zasiahol bankový sektor v najcitlivejšom mieste - postavil by "banku slovenských bánk" do silnej závislosti od vlády, a teda do silnej závislosti od vládnej hospodárskej politiky. Dovtedajšie kroky vlády jasne ukazovali, že pri presadzovaní svojich hospodárskych cieľov sa mieni chovať len trhovo - čiže ako dominantný investor s najvyšším možným ratingom na Slovensku, sťahovať na seba všetky voľné zdroje pri trhových cenách. Alternatívou umiestnenia voľných finančných zdrojov sa tak stali len mimoriadne dobré a výnosné komerčné aktivity, alebo zákonné, či zmluvné povinnosti bánk a iných neverejných investorov. Za takýchto okolností by zrejme strata nezávislosti NBS znamenala ďalšie systémové posilnenie pozície vlády voči ostatným záujemcom o finančné zdroje s ťažko odhadnuteľnými dôsledkami na schopnosť súkromného sektora generovať dostatok vlastných zdrojov na veľmi potrebné reinvestície.
Problém "boja" o nezávislosť NBS pritom prebiehal za situácie, ktorá nepredstavovala len možnú slabosť bankového sektora, ale priamo vytláčala slabšie banky do stále horších a horších pozícií. Vonkajšia zadlženosť Slovenska, "útoky" na slovenskú menu a potreba udržania stability tejto meny vytvorili v druhom štvrťroku 1997 "raj" pre investorov v slovenských korunách. Sadzby na medzibankovom trhu prekročili 30 % a napriek rôznym dočasným poklesom a nárastom sa takmer stále pohybovali (a pohybujú) vysoko nad hranicou 20 %. Banky, ktoré nemali dostatok vlastných dlhodobejších zdrojov, tak boli nútené prijímať na seba stále dlhodobejšie záväzky v podobe 20- a viacpercentných úrokov. Nakoniec aj vláda, ktorá potrebovala financovať pripravené investície a plánované výdavky, začala akceptovať od augusta 1997 úrokové sadzby vo výške 20 %, a tak od polovice septembra do konca roka 1997 neklesla priemerná sadzba na tzv. bezrizikové cenné papiere - štátne pokladničné poukážky - pod hranicu 24 %. Politické hlasy o "prehnaných sadzbách komerčných bánk" a o "reálnej sadzbe na štátne cenné papiere v okolí 15 %" poukazujú na ďalšiu možnú slabosť bankového sektora. Ak by totiž boli tieto politické argumenty ekonomicky správne, znamenalo by to, že banky zarábali na štáte a na ostatných klientoch o minimálne 9 % viac, než je "reálna sadzba", ktorá už samozrejme bežný zisk bánk má započítaný. Za takéhoto prepokladu, by však zrejme banky museli generovať niekoľkonásobok zisku z roku 1996, pretože náklady na dosiahnutie "prehnanej sadzby" o 9 % viac, než určuje konkurenčná potreba, sú nulové. Doteraz oznámené hospodárske výsledky niektorých bánk však takýto vývoj nepotvrdzujú. Úspešné súkromné banky, ako Tatrabanka, Creditanstalt, Ľudová banka či Devín banka, síce oznámili výrazné zlepšenie zisku po zdanení (v rozpätí 50 % až 200 %), ale tieto predstavujú len malú časť z nerovnomerne rozdeleného slovenského bankového sektora. Z nich sa zatiaľ len Tatrabanka presadila do pozície veľkej banky porovnateľnej s doteraz dlhodobo treťou najväčšou Investičnou a rozvojovou bankou (IRB). Rozhodujúce sú však dve veľké banky - Všeobecná úverová banka (VÚB) a Slovenská sporiteľňa (SLSP), ktoré predstavujú viac než polovicu bankového sektora. VÚB dosiahla 172 mil. Sk zisku, čo je len približne dvojnásobok zisku 80 mil. Sk z roku 1996 a SLSP dosiahla zisk trošku menší než 80 mil. Sk, čo je dokonca len pätinou zisku 400 mil. Sk roku 1996. Vzhľadom na dominantné postavenie SLSP pri výbere úspor od obyvateľstva je takýto hospodársky výsledok v silnom rozpore s očakávaním mimoriadnych ziskov z 9-percentného nadhodnotenia sadzieb v minulom roku.
Zdá sa teda, že banky potrebovali vysoké sadzby na krytie nutných nákladov (napríklad drahé zdroje na medzibankovom trhu spôsobené ich nedostatkom) a očakávaných rizík (napríklad krytie problémových úverov). Takýto stav je však naozaj neoptimistickým, pretože nepripravuje priestor na potrebné investičné aktivity (dokonca ani pre vládu). Čiastočným potvrdením vážnosti takéhoto stavu bola (a ešte stále je) aj kritická situácia okolo IRB, ktorá po vnútorných problémoch so "zlými" úvermi nedokázala vydržať tlak dlhodobejších vysokých sadzieb a prešla pod nútenú správu NBS.
Posilnenie bankového sektora si zrejme bude žiadať nové zdroje. Tie sú dostupné buď doma, alebo v zahraničí. Doma však cena peňazí (teda úroková sadzba) predstavuje aj pre štát niekoľkonásobok ceny peňazí v zahraničí. Zdá sa teda, že dostatočne veľké domáce zdroje, schopné posilniť bankový sektor, neexistujú a ostáva len cesta významného vstupu dlhodobých zahraničných zdrojov.
Autor: XAVER GUBÁŠ P67 value, spol. s r.o., Bratislava
