Sú festivaly, ktorých meno otvára dvere filmového sveta. Hraničné filmové dni v bavorskom Selbe medzi ne nepatria. Ide o festival fascinovaný už 21 rokov existenciou hraníc. "Ač je to jen dvě stě kilometrů nebo ještě blíže, zbývá jenom duše k proclení," spieval Karel Kryl a mal na mysli vzdalenosť z Mníchova na štátnu hranicu. Zo Selbu je to do Ašu šesť kilometrov. Vtedy sa však za vlakovou stanicou končil svet a ďalej sa nesmelo. Organizátori festivalu, presvedčení o tom, že je nutné bojovať proti mainstreamu, najskôr prišli na myšlienku obohatiť amerikanizovanú "kultúrnu púšť" o filmy z NDR a Československa. Potom pribudli ďalšie krajiny socialistickej Európy a rôzni filmoví protestanti ako fínsky režisér Aki Kaurismäki, ktorý tu začínal. V Selbe objavili aj poľského filmového génia Kieslowského. "Na druhej strane Hollywoodu" - tak sa začalo hovoriť filmovým dňom v Selbe, keď pribudli Briti, Taliani, Rakúšania, Švédi a Švajčiari. Náklady festivalu sa vyšplhali na 130 tisíc mariek. Hlavný dôraz však zostal na východnej Európe, a to aj potom, čo padli zátarasy. "Cestujeme do susedných štátov nakupovať, ale stále sa ešte poriadne nepoznáme, najmä v kultúrnej oblasti. Bariéry zostali," zdôrazňuje jedna z organizátorov, Sabine Kobová z Bayreuthu.
V Selbe je jediná hlavná ulica, jediný veľký obchodný dom a jediné kino so štyrmi sálami. Z nich je na štyri festivalové dni vypudený Schwarzenegger s praženou kukuricou, kancelária kina na prvom poschodí sa stáva recepciou pre hostí, ktorých je okolo päťdesiat, a v šatni sa otvára malé tlačové stredisko. V kinosálach upratujú medzi predstaveniami dobrovoľníci a ich deti. Na dobrovoľníkoch tu stojí a padá úplne všetko. Väčšinou sú to študenti. Festival takmer prestal existovať, keď si jedna generácia študentov založila rodiny a musela nadšeneckú akciu opustiť. Dnes je tu už dalšia generácia a tvrdí, že festival musí pokračovať, pretože napomáha kultivácii kultúrnej krajiny. Svoje o tom vedia napríklad českí režiséri Jan Svěrák a Saša Gedeon, ktorí sem svojho času priviezli svoje prvé filmy. Kolja sa už do Selbu nedostal, distribučná spoločnosť Miramax okolo neho musela vyrábať publicitu.
Selb je totiž o emóciách a náhodných stretnutiach, nie o publicite. Všetky filmy sú si rovné, niet tu tlačoviek ani cien. Tvorcovia vystupujú na improvizovaných besedách po filmoch, čím sa často oneskorí začiatok ďalšieho. V meste je pokoj, v noci nejazdí skoro nič, za evanjelickým kostolom kvočia sliepky a v centre voňajú pekárne. Vydáva sa tu Selbský denník a vanú chladné šumavské vetry. Festivalová atmosféra má príchuť undergroundu a improvizácie, škatule s filmami sú zložené vedľa chladničky s nápojmi a malé kinosály sú pre stovku ľudí, ktorí väčšinou neprídu. Niet sa čomu čudovať. Mnohé východoeurópske filmy sú nekonzumovateľné. Sú čierne a smutné, ich hrdinami sú priekupníci a mafiáni. Seminár, ktorý bol venovaný financovaniu filmu vo východnej Európe, nenašiel veľa východísk. Východoeurópania sa sťažujú na krízu produkcie a rozbitie distribučného trhu. Ani slovenská odborníčka z Národného centra pre audiovizuálne umenie v Bratislave Edita Uhríková nemala ústa od ucha k uchu: "Prepojenie filmárov k nášmu centru neexistuje, každý robí sám za seba. Chýba podpora filmov pri výrobe i dostatočná propagácia. Darí sa nám však pomáhať filmom z VŠMU. So školou je dobrá spolupráca, študentské filmy tu chceme i naďalej uplatňovať. Iné nemôžeme, pretože vznikli mimo štátnej štruktúry."
Medzi pozoruhodnosťami tohtoročnej prehliadky, ktorej patril uplynulý týždeň, vynikol napríklad celovečerný dokument Alexandra Maniča, ktorý sledoval svoj idol - režiséra Emira Kusturicu - pri nakrúcaní filmu Underground v barrandovských ateliéroch, kde bolo na tento účel postavené podzemné mesto. Manič, ktorý rovnako ako Kusturica vyštudoval pražskú FAMU, zistil, že pre Kusturicu je najdôležitejšie spojenie všedného dňa a surrealistickej mágie. Celkom obstojne tu bol prijatý Šulíkov Orbis pictus a Jakubiskova Nejasná správa o konci sveta, 25-ročný Matej Kládek z Bratislavy bodoval svojím druhým krátkym filmom Krokodíl sa neserie. "Ten film má ukázať, že niektoré filmy by mali byť kratšie," povedal Kládek. Naozaj iba málokto z filmárov Európy sa dokáže vziať nevážne, ľahko a neobťažovať divákov svojimi ťažkomyseľnými pocitmi. Zato ruská režisérka Lidida Bobrovová vo filme V tej krajine zachytila ľudské osudy malej dedinky pri Archangeľsku vtipne a ľahko. Peňazí na film bolo málo a filmári si ich do dediny priniesli vo vreci. Ženy z obce zahrali skvelé ženské postavy a ako rekvizity sa využilo všetko, čo dom dal. Napríklad školský autobus, čo je hrubo zbitá debna na saniciach. Obecní opilci hrali opilcov, iba šéfa kolchozu Čapurina a niektoré ďalšie mužské postavy museli stvárniť herci. Zaujímavým nemeckým filmom (ako Ťažní vtáci od režiséra Petra Lichtefelda s príchuťou Kaurismäkiho o ceste nezamestnaného na súťaž znalcov cestovných poriadkov, dokument Prebojovať sa od Huberta Märkla o bavorskej starenke, ktorá bola zvyknutá žiť s prírodou a podľa prírody, či snímka Dva a pol kubíka slobody popisujúca fascináciu modernými autami) sa podarilo o niečo lepšie prekonať východoeurópsky smútok, ktorý trčí z našich filmov. Okrem Šulíka, samozrejme. Ten aj v zostupe do bahna vie vidieť trocha zábavy.
Autor: Selb (Autor je spolupracovníkom SME.)
