m. Vo štvrtok mu po projekcii celovečerného debutu 322 prišli zahrať a zaspievať jeho muzikantskí priatelia, medzi ktorými v komornej atmosfére večera nechýbali Janko Lehotský, Peter Breiner, Juraj Bartoš, Erich "Boboš" Procházka či Jano Dubán so Starou jedálňou, a včera po premietnutí tragikomédie Ja milujem, ty miluješ klub rozohnila hviezda rómskeho folklóru svetového formátu Věra Bílá so skupinou Kale. Pred oslavami dnešného jubilea s pozvanými hosťami sa môže publikum petržalského Domu kultúry Zrkadlový háj tešiť na legendárny film Ružové sny a koncert jeho hlavnej protagonistky Ivy Bittovej s gitaristom Vladimírom Václavkom. Vo štvrtok 30. apríla stretnutia nazvané 4 x Dušan Hanák a jeho (c)hudobní hostia ukončí celovečerný dokument Papierové hlavy (1995) a vystúpenie spoluautora jeho hudby, brnianskeho predstaviteľa alternatívnej scény Pavla Fajta, i viedenskej skupiny Metamorphosis, pohybujúcej sa na pomedzí rocku, folklóru a vážnej hudby. Bratislavské večery nie sú jedinou pripomienkou Hanákových narodenín. Na filmovom festivale Finále v Plzni uviedla pred týždňom predsedníčka jeho poroty Iva Janžurová práve snímku Ja milujem, ty miluješ, v ktorej si v roku 1980 zahrala postavu Viery. O niekoľko týždňov čaká režiséra retrospektíva jeho diel v rámci Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti a Papierové hlavy sú aj súčasťou programu prehliadky tvorby z východnej a strednej Európy, ktorá sa takisto minulý štvrtok začala v newyorskom Ústave pre otvorenú spoločnosť. Akcia pod heslom "Na odkaze komunizmu" predstavuje i Zelenkových Knoflíkářov, Kolihovu Výchovu dívek v Čechách a Borušovičovej Modré z neba.

Prepojenie filmu s hudbou je v prípade tvorby Dušana Hanáka viac ako namieste. Sám sa označuje za muzikálny typ, čoho dôkazom bolo aj jeho spontánne vystúpenie s gitarou počas prvého petržalského stretnutia. Hudba jeho priateľov-skladateľov lemuje prakticky celú filmografiu: od Ladislava Gerhardta spolupracujúceho už na prvom dokumente Zádumčivosť v roku 1963 a svoju výnimočnosť uplatňujúceho predovšetkým vo filme 322, cez Romana Bergera (Analógie), Ilju Zeljenku (Let modrého vtáka), Petra Hapku (Ružové sny), Juraja Lexmanna (Omša), Miroslava Kořínka (Ja milujem, ty miluješ) a Petra Lipu (Husia koža), až po Svatopluka Havelku (Tichá radosť) a Václava Hálka s Milanom Svobodom (Súkromné životy). Výrazné je i používanie klasickej vážnej hudby (Britten, Debussy, Händel, Mozart, Rossini), ako aj dôsledný výber archívneho hudobného odkazu, sprevádzajúceho obrazovú zložku. Viacero Hanákových filmov možno charakterizovať ako hudobno-výtvarné diela. Napríklad Obrazy starého sveta (1972) - napriek pätnásťročnému normalizačnému oneskoreniu na ceste k divákom považované za prakticky najkultovejšie dielo Dušana Hanáka - vznikli na základe inšpirácie fotografiami Martina Martinčeka a s výtvarnou spoluprácou Jana Švankmajera. "Obraz je absolútnym základom filmového jazyka. Divák najskôr zaregistruje to, čo vidí, až potom možno aj to, čo sa hovorí. Mám rád veci, ktoré sú samy osebe výtvarné. Výtvarnosť však na seba nesmie upozorňovať. Skôr má divákovi pomôcť, aby sa koncentroval na charakteristické vlastnosti hrdinov a prostredia," hovorí Hanák. Éra socializmu zanechala svoje stopy aj na osobitej "diváckosti" jeho diel - odhliadnuc od toho, že si vyžadujú pozorné a náročné vnímanie, tri z nich ukryté do trezora ani nedostali šancu odskúšať si svoje ambície hneď v čase vzniku. Tak sa vlastne z tohto hľadiska najdiváckejším titulom stali Ružové sny, "ľudová tragikomédia" z prostredia obyčajných ľudí, ktorá v 70. rokoch splnila svoju náročnú úlohu pobaviť normalizačného diváka a odviesť ho k iným myšlienkam. Hoci súčasnosť by si na prvý pohľad takisto žiadala podobný katarzný prvok, Dušan Hanák sa v 90. rokoch dôsledne vyhýba lacným účinkom aktualizovaných filmárskych výpovedí a zameriava sa na dokumentárne zobrazenie vzťahu občan a moc. "Zaujala ma téma, ktorá má možnosť cez dokumentárne zábery zachytiť dôležité témy našej spoločnosti. Má to pre mňa význam aj preto, že sa tomu nevenuje nikto iný. Domnievam sa, že v súčasnosti nie je riešením predkladať romantické a zábavné príbehy, lebo sa veľmi rýchlo stanú časťou konzumného sveta, ktorý síce diváka zamestná, ale zároveň si pritom nevšimne, že mu pri filmoch ľahšieho typu čosi zásadné uniká. Možnosť a schopnosť zamyslieť sa nad našou spoločnosťou. Človek ako občan je pre mňa rovnako zaujímavá osobnosť ako hrdina hraného filmu. Téma, ktorú som zobrazil v celovečernom dokumente Papierové hlavy, rozširuje a prehlbuje môj záujem o človeka vo všetkých jeho väzbách na spoločnosť," vysvetľuje Dušan Hanák. Po Papierových hlavách (doma i medzinárodne oceňovaných tak ako väčšina jeho predchádzajúcich filmov), na ktorých strihovým systémom chronológie dejín prostredníctvom "emocionálnej koláže" propagandistických agitiek pracoval od svojho posledného hraného filmu Súkromné životy (1990), chce svoje poslanie dokumentaristu politickej súčasnosti zvýrazniť ešte ďalším filmom takéhoto typu. Až potom sa podľa jeho vlastných slov môžeme dočkať nového hraného filmu. Pán Hanák, potrebujeme to!