Vyhlásenie o rozpustení najznámejšej nemeckej teroristickej organizácie Frakcia Červenej armády (RAF) znamená koniec jednej krvavej histórie. Niekoľko desiatok teroristických akcií a najmenej 30 ľudských životov je bilancia viac ako dvadsiatich rokov jej činnosti. Krutý postup RAF za jej utopickou víziou dlhý čas ohromoval nielen nemeckú verejnosť. Ultraľavicová teroristická skupina, neskôr preslávená menami tandemu Baader - Meinhofová, sa najmä v 70. rokoch stala nočnou morou západonemeckej politickej scény.
Pozornosť atentátnikov sa sústredila na predstaviteľov nemeckej hospodárskej elity, ktorá pre nich znamenala zosobnenie kapitalistického zla. Vrcholom teroristických akcií bol rok 1977, keď sa končil súdny proces s vedením organizácie a jej ostatní členovia sa snažili vyvolaním atmosféry strachu o oslobodenie svojich vodcov. Najznámejšími obeťami sa stali generálny prokurátor Siegfried Buback, bankár Jürgen Ponto a šéf združenia zamestnávateľov Hanns-Martin Schleyer.
Korene organizácie usilujúcej sa o likvidáciu "imperializmu a monopolného kapitalizmu" v Spolkovej republike Nemecko siahajú do obdobia študentských revolt na konci 60. rokov. Jej zakladatelia, Andreas Baader a Gudrun Ensslinová, o sebe dali prvýkrát počuť, keď v noci na 3. apríla 1968 zapálili veľký obchodný dom vo Frankfurte nad Mohanom. Založenie RAF a začiatok ich "ozbrojeného boja" sa datuje do roku 1970, keď hamburská novinárka Ulrike Meinhofová pomohla Baaderovi k úteku z väzenia. Skupina sa potom stiahla do ilegality, vytvorila si ideológiu zo zmesi marxizmu a maoizmu a podľa vzoru juhoamerických mestských guerill začala s teroristickými akciami. V máji 1972 uskutočnila RAF bombové útoky vo Frankfurte nad Mohanom, v Augsburgu, Mníchove, Karlsruhe, Hamburgu (cieľom útoku bol Springerov tlačový koncern) a v Heidelbergu (zaútočila na veliteľstvo americkej armády). Aj keď vzápätí pozatýkali jej tvrdé jadro, ostatok priaznivcov pokračoval v násilných akciách. V apríli 1975 šesťčlenné komando RAF obsadilo nemecké veľvyslanectvo v Štokholme a zmocnilo sa jeho dvanástich pracovníkov ako rukojemníkov. Výmenou za ich prepustenie požadovalo oslobodenie 26 uväznených príslušníkov RAF. Po uplynutí ultimáta teroristi vyhodili budovu ambasády do vzduchu; štyria ľudia prišli o život. Po takmer dvojročnom súdnom procese v Stuttgarte v roku 1977 špičky RAF (Andreas Baader, Gudrun Ensslinová a Jan-Carl Raspe) odsúdili na doživotné väzenie. Po krátkom pobyte vo väzení sa všetci rozhodli obrátiť ruku násilia i proti sebe samým. Už v máji 1976 sa v cele obesila Meinhofová, v októbri 1977 vo svojich celách našli s guľkou v tele Baadera a Raspeho, Ensslinovú obesenú a Imgard Möllerovú pobodanú. Vyšetrovacia skupina parlamentu nakoniec potvrdila, že išlo o samovraždu.
RAF však po smrti svojich zakladateľov nezanikla a pokračovala v krvavom boji. Aktivita druhej a tretej generácie síce nikdy nedosiahla taký stupeň ako v druhej polovici sedemdesiatych rokov, napriek tomu znamenala pre vnútornú bezpečnosť Nemecka veľký problém. Atentát na vrchného veliteľa NATO, amerického generála Alexandra Haiga, v roku 1979 v Belgicku bol neúspešný, ale ďalšie útoky na podnikateľa Ernsta Zimmermanna (1985), manažéra koncernu Siemens Karla Heinza Beckurtsa (1986), neujasnené vraždy šéfa Deutsche Bank Alfreda Herrhausena a šéfa úradu pre privatizáciu majetku zaniknutej NDR Detleva Rohweddera v roku 1991 boli znamením, že sa RAF stále nevzdáva svojho cieľa. S rozpadom sovietskeho bloku však aktivita RAF pomaly opadávala. Množstvo teroristov, ktorí sa za pomoci východonemeckej štátnej bezpečnosti Stasi uchýlili do NDR, po páde berlínskej steny zatkli a odsúdili (priama podpora zo strany Sovietskeho zväzu nebola nikdy priamo potvrdená). Už 13. apríla 1992 RAF oznámila, že zastavuje atentáty, ale až minulotýždňové písomné vyhlásenie zrejme znamená definitívny koniec jej činnosti.
