l zo "slobodne" založeného Slovenska a usadil sa v Kanade, v Toronte, kde žije so ženou Máriou a dcérou Petrou. Vydal vyše 70 cédečiek - vlastných kompozícií aj úprav takmer všetkých druhov hudby, od renesancie a baroka až po džez alebo orientálny folklór. Nahral komplet hymien všetkých štátov sveta. Dirigoval a nahrával v štúdiách po celom svete. Na Slovensku preslávený aj ako "bavič" televíznych Večerov Milana Markoviča, svojrázny glosátor denníka SME a týždenníka Domino Fórum.

Stal sa prototypom kategórie, ktorú vymysleli na Slovensku pre tých "horších" spoluobčanov vlastenecko-papierové hlavy: janičiar. Keď sa tí "lepší" dostali ku kormidlu, nielenže si povedal, že sú mu celkom ukradnutí, ale ešte sa im z ďalekej Kanady začal vysmievať a s drzosťou jemu vlastnou narúšať celistvosť našej mladučkej republiky. Nevie a nechce sa vyjadrovať zaobalene, tvrdí, že hovorí, "ako mu huba narástla". Provokatér. Hudobník, dirigent, skladateľ, človek komunikujúci s celým svetom cez Internet. Zo svojho vrodeného janičiarstva dokázal v týchto dňoch celkom zaujímavo vyťažiť: svoje ohováranie všetkého, čo vidí okolo seba, zozbieral do knižky, ktorú bude krstiť práve dnes v bratislavskom Českom centre. Peter Breiner a jeho Javorové listy.

# K niekoľkým prívlastkom vašich profesií dnes pribudol ďalší - máte vlastnú knižku. Pamätáte sa ešte, čo bolo na jej začiatku? Ako a prečo vlastne vznikol prvý Javorový list?

"Už si presne nepamätám, o čom bol. Viem len, že som ho napísal na podnet Janka Kamenistého, ktorému, mimochodom, ako prvému neskôr napadlo urobiť z Javorových listov knihu, aj keď mu ten pokus vtedy nevyšiel. Mne samému by nikdy nenapadlo, že by som mohol mať nejakú pravidelnú rubriku v novinách."

# Napriek tomu sa Javorové listy vždy suverénne pohybovali na vrchole čítanosti. Čo to znamená? Že ľudia radi počúvajú od iných o svojich vlastných problémoch, alebo tak dobre píšete?

"Neviem, čo to znamená. Možno iba lacným spôsobom nadbieham vkusu publika. Nevedome. Píšem, ako mi huba narástla, a o čom chcem. A to je asi ,štýl`, ktorý sa dobre číta."

# Ako je to s nápadmi? Stále sa hrnú, alebo vás musia Štrasser a spol. nútiť sadnúť za počítač a písať?

"Ako kedy, ale v poslednom čase je to čím ďalej tým ťažšie. Ako to už u amatérov býva zvykom, keď sa pominie prvotné nadšenie. Rozhodne je pre mňa veľkým záväzkom raz týždenne niečo napísať. Stáva sa, že celý týždeň som zabratý do svojej roboty, nemám čas ani chuť písať alebo sledovať, čo sa deje. V nedeľu príde termín, a ja nemám ani čiarku. To, že ma Štrasser a spol. nútia, je naozaj pravda. Už som im aj niekoľkokrát povedal, že nevládzem a končím, ale zatiaľ ma vždy prehovorili."

# Budúcnosť Javorových listov je teda nahnutá? Dokedy budú trvať?

"Tak toto sa pýtam aj ja. Ale ďalej ako za horizont tohto roku to už nevidím. Pre mňa je to naozaj veľký nápor."

# Nemáte z knižky ani trochu spisovateľskej radosti? Aké sú to pocity - držať v ruke svoju knihu?

"Tá kniha je vlastne z väčšej časti Štrasserova než moja robota. On to všetko dal redakčne dokopy, učesal. Ja som mu do toho ani veľmi nezasahoval. Javorové listy vyšli vďaka jeho heroickému úsiliu, a akoby mu nestačilo, už teraz si predstavuje ich druhý zväzok. Nebyť jeho, nebolo by ani knihy... Ak radosť, tak skôr grafomanská než spisovateľská. Ale už ani tá veľmi nie. Písaním Javorových listov akoby som stále nohami trčal v slovenskom bahne, kým hlava je v Kanade. A to je mierne schizofrenické."

# V marci prešlo šesť rokov, čo ste odišli do Kanady. Ako sa za ten čas menili vaše pocity voči Slovensku? Čo najcennejšie ste získali, čo stratili?

"Ja nedokážem mať voči Slovensku pocity. Tak ako neviem mať pocit voči Kanade alebo Nepálu. To je nezmysel. Milovať treba pekné dievčatá, v krajine sa má dať žiť. Ani voči topánke nemáte pocit. Ak vás tlačí a nedá sa v nej chodiť, kúpite si o číslo väčšiu. A ja som získal to, že chodím v pohodlných topánkach, o ktorých ani neviem, že ich mám. Zatiaľ čo na Slovensku by som musel chodiť v starých a tesných topánkach, ktoré by mi spôsobili krvavé otlaky, a možno aj gangrénu."

# Kanada sú tie topánky, ktoré ani trochu netlačia?

"Znie to možno neuveriteľne, ale vôbec. Sú to maximálne pohodlné topánky - krajina pre život. Netušil som to, keď som tam išiel. Chcel som iba čo najskôr odísť. Kanada mi z oslovených krajín odpovedala prvá, a napísala dokonca aj môjmu psovi. Povedal som si - ,keď vedia napísať list psovi, ako sa budú správať k ľuďom`? ... Je zopár krajín, kde sa žije v pohode, a Kanada patrí medzi ne."

# Vašou zásadou je teda - nerozchádzať malé topánky, ale ich nekompromisne vyhadzovať...

"Neviem, či budem žiť tak dlho, aby som stihol rozchodiť nejaké malé topánky."

# Pamätáte sa ešte, čo bolo posledným klinčekom, ktorý vás rozhýbal k odchodu odtiaľto?

"Ja som chcel odísť odjakživa. Ale v takej situácii, aby tu za to nikto nepykal a aby som tam nemusel stáť v rade na polievku."

# Pred rokom a pol ste nevylúčili, že sa na Slovensko niekedy vrátite. Platí to ešte?

"Iste, presne za takých istých podmienok ako pred rokom a pol: ak sa všetko zmení. Čo v praxi znamená, že zostanem tam, kde som, ešte veľmi dlho. Aj keď - Červené more sa tiež rozostúpilo."

# To znie ako totálna skepsa...

"Povedzte mi rýchlo jeden dôvod, aby som skeptický nebol. Problém je v tom, že na Slovensku ľudia stále nie sú nespokojní s takými vecami, ktoré by v civilizovanej spoločnosti neprešli ani päť sekúnd. Jeden `prúser` za druhým, ale život tu ide pokojne ďalej."

o Vyzerá to tak, že ste so svojím rozhodnutím odísť dnes ešte spokojnejší. Tušili ste, kam sa Slovensko prepadne?

"Ako sa spieva v Predanej neveste - ještě nejsme, ještě nejsme, ještě nejsmeu konce..."

# Preboha, a kde by mal byť ten koniec?

"Ešte vás napríklad nezavreli za to, že so mnou robíte rozhovor."

# Vy ste ako jeden z mála pomerne presne predpovedali výsledky volieb 1992. Skúsili by ste to aj teraz?

"Radšej nie. Nechcem šíriť poplašné správy. Ale ak už pol roka pred voľbami navrhuje denník Slovenská republika mimoriadny stav a povolanie vojsk a polície..."

# Ako sa vás dotýkajú takéto správy? Mávnete rukou, štve vás to, alebo nebodaj bolí?

"Najprv ma to zabolí, potom ma to štve a nakoniec nad tým mávnem rukou."

# Predsa len, nemali ste v Bratislave také miesta, ktoré vám v Toronte chýbajú a na ktoré vždy po príchode na Slovensko zamierite?

"Ani nie."

# A ľudí?

"Ale veď ja som tu každý mesiac. A s niektorými ľuďmi sa vidím častejšie ako Bratislavčania navzájom medzi sebou. S kamarátmi sa stretávam pravidelne, asi aj vďaka tomu pocitu - ,veď prišiel až z Kanady` ... Takže, paradoxne, Kanada mi ešte aj umožnila stretávať sa častejšie so slovenskými priateľmi. A odkedy je Internet, tú vzdialenosť nevnímam už takmer vôbec. Kamaráti - to je tá ,vec`, pre ktorú sa na Slovensko vždy teším. Ale bol by som radšej, keby všetci mohli žiť niekde inde."

# Vy by ste najradšej Slovákom poradili odísť a nechať tu V. M. aj s jeho 23 percentami? Je to najlepšie riešenie?

"Ja im to tuším radím neustále. Myslím, že by to bolo ideálne riešenie. Tí, čo by zostali, by okamžite skrachovali. Pretože im samým sa na nich samých robiť nechce. Nebolo by komu rozkazovať."

# To je pravda, ale "žiť niekde inde" asi na jednej strane nechce, ale často ani nedokáže veľa ľudí. Ako ste sa vy sám popasovali s frázou, že "na emigráciu treba mať žalúdok"?

"Akosi sa nebolo treba s ničím pasovať. Asi som mal šťastie."

# Vráťme sa ešte k vašej "spisovateľskej" dráhe. Dnes vaša sláva vrcholí krstom knižky. Kde ste sa ale naučili písať?

"Nikdy som sa to neučil, a ani nemám dojem, že by som sa to naučil. Aj keď ako dieťa som mal sklony stále niečo písať. Neskôr prišlo vydávanie školských časopisov a podobné hlúposti, ale potom som sa začal intenzívne venovať muzike. Keď som sa k písaniu vrátil, zasa bol pri tom Jano Štrasser, v tom čase v Slovenských pohľadoch. Vtedy ma hrozne naštval jeden v úvodzovkách slovenský filmový kritik, majiteľ Filmu a divadla, účastník všetkých svetových festivalov, starý Procházka. Raz niekde v Južnej Amerike absolvoval opäť jeden festival spôsobom nákupy-slávnostná recepcia plus opísať z bulletinov všetko, čo sa dá. Tak sa mu podarilo napísať o ,známej černošskej herečke Jackie Palanceovej`. Zhodou okolností, mne sa na inom festivale podarilo vedľa tejto ,herečky` sedieť, a nebola šanca, že by mi ušlo, že Jack Palance je chlap a beloch, mimochodom, oskarový herec. Tak som do Pohľadov napísal glosu, ako si za štátne peniaze chodia ,renomovaní` kritici nakupovať do zahraničia. Potom sa to so mnou už ťahalo. Neskôr som začal písať aj do Kultúrneho života, tam sme mali veľmi populárnu rubriku HZDS - Hudobné združenie demokratických skladateľov, na ktorú boli vtedy veľmi živé ohlasy. Vlado Godár dodnes za to nesie následky."

# Píšete iba vtedy, keď vás niečo naštve? Nechce sa vám niekedy písať aj o pekných veciach?

"Väčšinou píšem z naštvania. Ale už som napísal aj o peknom. Minule som urobil pre Domino recenziu na jeden vydarený koncert - Ta-ta-tá-džuch sa to volalo. Niekedy píšem aj o pozitívnych veciach, v Javorových listoch mám napríklad niekoľko pekných nekrológov."

# Necítite sa niekedy ako mentor, ktorý musí z druhej strany zemegule hovoriť ľuďom o ich chybách?

"Ak mentorujem, tak je to v afekte z rozčúlenia."

# O vás je známe, že strávite veľa času pri Internete. Diskutujete počítačovo aj so svojimi čitateľmi? Čo sa vás najčastejšie pýtajú?

"Väčšinou sú to napodiv ďakovné e-maily. Diskusie sú najčastejšie o organizačných detailoch emigrácie, kanadských predpisoch v tejto oblasti, možnostiach uplatnenia a podobne. Niektorí chcú iba adresy, kontakty, iní vyžadujú hlbšiu analýzu problémov. Ja už mám na to dokonca v počítači vytvorený špeciálny súbor ,immigration`, a ten im automaticky posielam."

# Sú na vás aj nejaké zlostné reakcie typu - "odišiel, tak nech je teraz ticho"?

"Počítačovo veľmi zriedka. Odporúčam obrátiť sa na rôzne vlastenecko-fašizoidné médiá."

# Na Slovensko ste neprišli iba kvôli knižke, ktorú dnes krstíte. Minulý týždeň ste sa zúčastnili na petržalských narodeninových oslavách Dušana Hanáka. Zahrali ste si tu s kamarátmi, dokonca ste sa mihli v niekoľkoročnom dokumente o Lipovi, ktorý sa tu premietal. Spomínalo sa na staré časy?

"Tie oslavy neboli ani tak zamerané smerom dozadu. Okrem toho, Dušan Hanák je z tých, s ktorými sa pravidelne v Bratislave stretávam. Vždy sa trochu obšmietal okolo džezovej scény. Jednoducho sme na seba narazili, a padli sme si do oka. Odkedy sa poznáme, vždy mi hovoril - Američan. A ukázalo sa, že má pravdu. Už vtedy to vedel."

# A naozaj ste?

"No, asi už som. Prinajmenej trvalým bydliskom."

# Spomínate niekedy aspoň s Markovičom na dnes už legendárne Večery Milana Markoviča? Nie je v tom aj pocit trpkosti, že bol váš "kolektív" vlastne rozprášený?

"Spomínať občas spomíname, trpkosť v tom nie je. Ja som z Večerov Milana Markoviča stihol odísť ešte predtým, než to mečiarovci zakázali... Rozhodne, čo sa ďalšieho nášho spoločného vystúpenia týka, je oveľa pravdepodobnejšie, že sa uskutoční v Kanade ako na Slovensku."

# V Bratislave sa dodnes spomína na "Breinerov škandál", keď ste na jedno divadelné predstavenie v Dome československo-sovietskeho priateľstva vykúpili všetky lístky a z divadla ste spravili mikulášsky večierok pre priateľov...

"Škandál z toho vyrobili hlavne vtedajší ,súdruhovia`. Celý nápad vznikol na narodeninách Fedora Freša, kde sme uvažovali, že nemôže byť až také ťažké kúpiť jedno predstavenie a spraviť z neho večierok pre kamarátov. Frešo sa so mnou stavil, že ak to urobím, zaplatí mi sto fliaš šampanského. Tak som to urobil. Kúpil som všetky lístky pre kamarátov na predstavenie Deň dlhší ako ľudský vek, ktoré vychádzalo akurát na Deň ľudských práv. Herci sa hneď čudovali, pretože mali prvýkrát v živote vypredané. A keď som asi po desiatich minútach hrania vyšiel na scénu a oznámil, že je tu mikulášsky večierok, nechápali. Veselilo sa, nalievalo, Ľubo Gregor chodil po zákulisí a nadšený hovoril - ,tak toto je formát`. O pár dní sa mu to ale rozležalo v hlave. Alebo mu to rozležali iní..."

# Aké to malo v tej dobe dohry?

"Samozrejme, začali ,ofuky`. Súdruhovia z ministerstva kultúry začali rozmýšľať, čo so mnou. Nebol som ničoho členom ani zamestnancom, nebolo ma odkiaľ vyhodiť. A pointa všetkého bola, že pán Kákoš - režisér toho predstavenia, mi poslal nadľahčený list, v ktorom ma prosil, aby som niečo také ešte zorganizoval, lebo toľko ľudí mu ešte nikdy neprišlo. Že dokonca sám zaplatí to šampanské, keď zoženiem obecenstvo. Práve vďaka tomuto listu museli zrušiť aj udanie na mňa za rušenie verejného poriadku..."

# Asi máte v povahe potrebu provokovať...

"Áno."

# Vidíte, a potom sa vás všetci sponzori boja. Ešte stále na Slovensku nemá kto vaše akcie sponzorovať?

"Slovenskí sponzori sú posratí až za ušami. Najmä v Bratislave. Košice sú v tejto oblasti úplnou výnimkou. Tam som hral, koľko sa len dalo, Košická filharmónia mi vždy maximálne vychádzala v ústrety. Ironicky som práve teraz dostal ponuku na obrovskú akciu z Brna. Non est propheta sine honore nisi in patria sua. Ale ono je to aj tak jedno..."

# A čo v Kanade?

"Tento mesiac mi vyšlo 7 nových cédečiek, píšem, nahrávam, hrám na klavíri, robím hudbu k filmu..."

# Hudba, hudba, hudba... Mali ste asi typické hudobné detstvo.

"To teda áno. Ja som sa bicyklovať naučil ako 35-ročný. Odmalička som len robil muziku, čítal, na iné som v podstate nikdy nemal čas."

# Nikdy ste to neľutovali? Vedeli by ste si predstaviť seba nie ako hudobníka?

"Nie."

# Ste v Kanade viac zaneprázdneným človekom, ako ste boli tu?

"Skôr viac vyťažený. Zaneprázdnený som bol vždy, ja som typ, ktorý si vždy niečo nájde. Ale toto vyťaženie je akési zmysluplnejšie."

# A čo pocit popularity? Tu vás ľudia predsa len stále poznávajú na ulici...

"Viete, že už sa mi to stalo aj v Kanade? Dvakrát... Ale nemôžem povedať, že by mi to chýbalo. To, čo robím, nerobím pre pocity popularity. Vnútorné uspokojenie a pôžitok z toho, čo robím, sú nadovšetko."

# Máte jedno "doma", alebo viac?

"Jedno. Svoju kožu."