Kým nebudú zarábať právnici na premiérovi Mečiarovi a niektorí sudcovia sa budú báť odkázať ho tam, kde patrí každý účastník súdneho sporu, nemôže fungovať základný systém trhového mechanizmu - snaha každého jednolivca pri čo najmenšom riziku zarobiť čo najviac. Je nemysliteľné, aby akýkoľvek právny systém, v ktorom je oslabená moc súdu zaväzovať účastníkov sporu k dodržiavaniu jeho rozhodnutí, mohol zabezpečiť prosperitu svojim občanom. Každý občan v takomto systéme sa totiž v strachu odmieta zapájať do "huncútstva politikov", hoci ho toto huncútstvo stojí stovky až tisícky korún ročne. Vo štvrtok sa premiér Mečiar na 14. zasadnutí Rady Medzinárodného kongresu priemyselníkov a podnikateľov vyjadril aj k problému dlhopisov FNM: "Každý občan dostal 10 000 Sk, za ktoré si mohol kúpiť akékoľvek akcie alebo ich použiť na zaplatenie bytu, dôchodkového pripoistenia alebo ich mohol darovať. V prípade, že ich z Fondu národného majetku nevybral, každý rok na ne dostáva úroky vo výške diskontu. Tento systém pracuje spoľahlivo, pretože aj noví vlastníci, ktorí vytvorili akciové zamestnanecké spoločnosti, môžu týmito peniazmi splácať svoje záväzky voči FNM." (pozri Pravda 24 . 4. 98). Týždeň predtým naznačil taký vážny záujem štátu o peniaze (zvlášť o úspory obyvateľstva), že pritom spochybnil aj povinnosť týchto občanov (a iných prípadných investorov) platiť dane a zarábať len v zákonom nezakázaných oblastiach podnikania. Schopnosť premiéra Mečiara prinášať samostatné a originálne pohľady na legislatívu však začína byť stále drahšia a drahšia pre radového občana. Napríklad vyššie spomenuté vyjadrenie, charakterizujúce vlastnosti dlhopisu FNM, je v mnohých bodoch nepresné a v minimálne jednom bode doslova zavádzajúce. Nie je totiž pravda, že v plnej šírke významu vyjadrení: "darovať", "použiť na zaplatenie bytu" a najmä "dostať 10 000 Sk" poskytuje práve dlhopis FNM takéto skvelé príležitosti použitia. Ak by totiž účastníci druhej vlny kupónovej privatizácie dostali 10 000 Sk, zrejme by sa napríklad 80-roční spoluobčania nemuseli stavať na začiatku tohto roka do rôznych radov, aby požiadali o vyplatenie nominálnej hodnoty tohto dlhopisu aj so zodpovedajúcimi úrokmi. Ak by sa dlhopisy dali hocikomu darovať a zaplatiť za ne akékoľvek byty, asi by nedošlo k pojednávaniam pred Ústavným súdom o povinnosti obcí príjmať takéto dlhopisy ako formu úhrady za predaj obecných bytov. A posledná pripomienka k nepresným vyjadreniam premiéra Mečiara - ak by občania dostali ekvivalent 10 000 Sk, zrejme by nepredávali tento ekvivalent za menej ako 6000 Sk na niektorých bratislavských poštách. Už len tento posledný rozdiel naznačuje aká výrazná a drahá je nepresnosť premiéra Mečiara pri popisovaní dlhopisu FNM - on totiž tvrdí, že približne 3 milióny občanov dostali na prelome rokov 1995 a 1996 po 10 000 Sk, teda spolu približne 30 miliárd slovenských korún (v skutočnosti je to viac). Ak sa k tomu pridá dvojročný úrok, potom je to viac než 11 500 Sk a teda viac než 34,5 mld Sk. Vlastníci dlhopisov FNM však pri pokuse o jeho predaj dostanú menej než 6000 Sk. Medzi hodnotou, ktorú by pri dobrých ekonomických podmienkach mali vlastníci dlhopisu FNM dostať, a hodnotou, ktorú naozaj môžu dostať, tak vzniká rozdiel viac než 5500 Sk a dohromady to tvorí viac než 16,5 mld Sk. Tieto peniaze tvoria minimálny rozdiel, ktorý si investori pýtajú od občanov za to, že došlo k zmene kupónovej metódy privatizácie na dlhopisovú metódu privatizácie, ktorú presadil práve premiér Mečiar.

Najvážnejším problémom však je nepravdivé tvrdenie Mečiara o možnosti kúpiť za dlhopis FNM akékoľvek akcie. Toto tvrdenie je zavádzajúce hneď v dvoch ekonomicky významných bodoch. Po prvé - za dlhopis FNM bolo a je možné kúpiť len akcie, ktoré ako špeciálnu ponuku určil Fond národného majetku, teda voľnosť nákupu akcií za dlhopis FNM, ani zďaleka nepredstavuje obdobu voľnosti nákupu akcií za slovenské koruny, a po druhé - takmer všetky doteraz takto špeciálne ponúkané akcie boli "prašivé" - čiže predstavovali podiel na spoločnostiach, ktoré buď už boli v likvidácii či konkurze, alebo dosahovali veľmi zlé hospodárske výsledky, a tak investícia do takýchto akcií predstavovala vysokú mieru rizika úplnej straty ich vnútornej hodnoty. Kým teda právnici nebudú zarábať na nebezpečných a zavádzajúcich výrokoch niektorých politikov, občania si budú myslieť, že zákony hovoria to, čo hovoria títo politici, a straty, ktoré z toho vzniknú pre každého z nich a pre celý štát, budú podstatne vyššie než náklady na dostatočne vysoké platy nezávislých sudcov.

Autor: XAVER GUBÁŠ, P67 value, spol. s r. o., Bratislava