niektoré podstatné časti tejto štúdie.
Základnou úlohou finančného systému je umožniť transfer zdrojov od sporiteľov k tým, ktorí tieto zdroje potrebujú. Aby bol transfer zdrojov efektívny, tak by finančný systém mal byť stabilný a finančný trh konkurenčný. Banky predstavujú v postkomunistických krajinách najdôležitejšie finančné inštitúcie na strane úspor aj na strane kapitálových zdrojov.
Banky sa líšia od ostatných podnikov tým, že podnikajú so spravidla veľmi rozptýlenými zdrojmi. To, že dlh banky je vlastnený veľkým počtom agentov, z ktorých žiaden nevlastní veľkú časť bankového dlhu, má negatívny vplyv na korporatívne riadenie banky. Vlastník časti dlhu banky má malú motiváciu, aby vynakladal vlastné náklady na dozeranie nad manažérmi banky, keďže očakáva, že iní vlastníci dlhu budú vykonávať korporatívne riadenie namiesto neho (free rider problem). Naviac, vynaložené náklady idú na účet "dozorcu", kým zisky z korporatívneho riadenia na účet všetkých vlastníkov dlhu banky. Vlastníci imania majú takisto zníženú motiváciu na vykonávanie korporatívneho riadenie banky, ak sa tá ocitla v problémoch pre snahu bankových manažérov preberať na banku neúmerne vysoké riziká v jej aktivitách. Vtedy totiž vlastníci imania vynakladajú svoje vlastné vysoké náklady na monitorovanie manažérov a korporatívne riadenie, kým o kladné dôsledky svojho úsilia sa musia deliť s vlastníkmi dlhu banky. Problematické korporatívne riadenie banky sa naviac spája s možnosťou vytvorenia paniky na strane vkladateľov, ktorá môže viesť ku krachu celého finančného systému. Táto "krehkosť" podnikania bánk je dôvodom na reguláciu ich činnosti, v tomto prípade na povinné poistenie vkladov.
Poistenie vkladov má však ďalší negatívny dosah na korporatívne riadenie bánk tým, že ďalej demotivuje vkladateľov, aby kontrolovali manažérov banky (morálny hazard). Boot a van Wijnbergen (1995) preto navrhovali, aby postkomunistické krajiny trvali iba na poistení vkladov domácností v štátnych sporiteľniach, kým vklady podnikov aby ostali nepoistené. Súkromné a štátne podniky sú dostatočne veľkými vlastníkmi dlhu bánk na to, aby sa im oplatilo monitorovať výkonnosť bánk, v ktorých majú vklady, a sú dostatočne vzdelanými na to, aby tak robili. Monitorované banky by potom mali záujem o svoju reputáciu. Štátne sporiteľne mali byť zároveň rozdelené na niekoľko menších bánk, ktoré by si navzájom konkurovali.
Poistenie vkladov v bankách znamená aj to, že prípadný neúspech banky ide na vrub všetkých daňových poplatníkov. To je dôvod na reguláciu bánk aj na strane úverov (ako je napríklad požiadavka na minimálny kapitál a likviditu) a na dohľad centrálnej banky. Systém poistenia vkladov tak rozbíja vzťah medzi bankou a jej veriteľmi, a nahrádza ho reguláciou. Iným riešením, typickým pre všetky podniky, ktoré chcú mať prístup na kapitálové trhy, je budovanie svojej reputácie. Ak si banka vybuduje reputáciu, ktorá jej umožní lacnejší prístup ku zdrojom, má snahu si svoju reputáciu udržať a nebrať na seba príliš vysoké riziko, ktoré by ohrozilo vklady sporiteľov.
Prechod postkomunistických krajín od centrálneho riadenia finančného systému na systém založený na komerčnom princípe viedol aj k úvahám o úlohe, ktorú by nové banky mohli zohrať v korporatívnom riadení podnikov. K dispozícii boli dva modely, americký a nemecký. Americký predpokladá kontrolu podnikov ich akcionármi. Podniky získavajú kapitál na kapitálových trhoch, kde sa výkonnosť podnikov premieta do ceny obstarávaného kapitálu. Takto získaný kapitál by mohol byť lacnejší než bankový úver. Systém predpokladá pevný regulačný rámec. Americký model mohol byť výsledkom kupónovej privatizácie v Českej a Slovenskej republike, kde kapitálové burzy naštartovali svoju činnosť pomerne skoro (v roku 1993) a na ktorých sa od začiatku obchodoval veľký počet akcií. Na týchto burzách však chýbal a dodnes chýba pevný regulačný rámec, a preto neplnia svoju funkciu.
Nemecký model predpokladá, že banka zblízka sleduje rast podniku, má vplyv na zásadné rozhodnutia podniku, spolurozhoduje o zásadných technologických a alokačných otázkach, o mergeroch a navyšovaní kapitálu. Tým, že banka má prístup k vnútorným informáciám podniku, si zároveň znižuje svoje náklady na monitorovanie pôžičiek a zvyšuje pravdepodobnosť efektívnej alokácie zdrojov. V postkomunistických štátoch by tak banka rýchlo nahradila predchádzajúceho vlastníka, štát. Problémom bolo, že samotné banky boli vlastnené štátom, a potrebovali sa najprv vysporiadať s vlastnými problémami. Až reštrukturalizované banky mohli reštrukturalizovať podniky.
Banky v postkomunistických štátoch začínali v legislatívnom prostredí často "narýchlo" ušitých zákonov, ktoré vytvárali nové regulačné rámce s minimálnou ochranou kontraktuálnych vzťahov. Banky mali k dispozícii netrénovaný personál, nachádzali sa v prostredí s vysokou neurčitosťou, s prudko klesajúcimi reálnymi príjmami obyvateľov, a naviac v prostredí tradične vysoko korupčnom. Z minulosti zdedili obrovskú záťaž zlých úverov, ktoré sa vysporiadavali v jednotlivých štátoch rôznymi spôsobmi. Typickým bolo odkúpenie zlých úverov špecializovaným štátnym ústavom. Tento prístup má v sebe prvok morálneho hazardu, pretože banky sa môžu aj naďalej spoliehať na vládu, že ich v prípade neúspechu podporí aj druhý raz. Vláda si preto musí vytvoriť reputáciu, že ide o jediné odkúpenie úverov a v budúcnosti sa žiadne iné neuskutoční. To však môže byť politicky aj sociálne náročné. Poľsko riešilo problém zlých úverov odkúpením pohľadávok bánk k určitému dátumu požiadavkou, aby banky mali špeciálne oddelenia pre likvidáciu zlých úverov, alebo umožnením bankám využívať zákon o bankrotoch či odpísať zlé úvery. Estónsko umožnilo bankrot bánk na úkor vkladateľov, čím si estónska vláda vybudovala silnú reputáciu pre budúce rokovania s bankami. V Československu pomohla bankám špecializovaná štátna Konsolidačná banka.
Komerčné banky
V druhej polovici roku 1997 pôsobilo na Slovensku 30 bánk, z toho 25 obchodných bánk a 4 pobočky zahraničných bánk. Počas doby existencie Slovenska sa tak celkový počet bánk zvýšil o 8, pričom počet komerčných bánk sa zvýšil o 11 (z toho banky so zahraničnou účasťou o 10 bánk) a počet pobočiek zahraničných bánk sa znížil o 3. Z hľadiska právnej formy je 23 obchodných bánk akciovými spoločnosťami a 2 obchodné banky sú špeciálne štátne bankové subjekty. Podľa udelenej licencie je 21 obchodných bánk univerzálnymi bankami a 4 obchodné banky sú špecializované banky (stavebné sporiteľne a štátne peňažné ústavy).
Na trhu vkladov a úverov, napriek vstupu mnohých bánk, stále dominujú tri domáce a v podstate štátne banky, VÚB, SSp a IRB. Ich podiel sa postupne znižoval: Na vkladoch sa vybrané tri banky podieľali v roku 1993 94%, o rok neskôr už iba 86%, v roku 1996 72% a na polrok 1997 69%. To signalizuje, že ostatné banky začali získavať zdroje priamo od obyvateľov a podnikov a nespoliehajú sa iba na medzibankový trh, kde mali vybrané tri banky monopol. Na strane úverov sa VÚB, SSp a IRB podieľali v roku 1993 71%, v roku 1994 67%, v roku 1996 61% a na polrok 1997 60%. Tým sa podiel úverov a vkladov troch bánk navzájom priblížil (60% a 69% namiesto 71% a 94%). S poklesom úverov a vkladov daných bánk sa zároveň mierne znižuje riziko pre ekonomiku spojené s ich klasifikovanými úvermi.
Zmenila sa aj časová štruktúra úverov v prospech krátkodobých (menej rizikových) na úkor dlhodobých (v roku 1993 krátkodobé úvery 35%, strednodobé 20% a dlhodobé 45% úverov, kým v roku 1997 krátkodobé úvery 42%, strednodobé 21% a dlhodobé 37%). Odráža to aj časovú štruktúru zdrojov, keď riziko spojené so stabilitou koruny (napriek stabilne klesajúcej inflácii a kurzu tu existujú silné devalvačné očakávania), prípadne očakávania iných investičných možností odrádzajú od dlhodobých termínovaných vkladov.
Celkové úvery porovnané s výškou HDP sú príliš nízke. Úverové aktivity bánk na Slovensku sa dokonca znižovali. V roku 1993 bol podiel úverov na HDP 71%, v roku 1994 a neskôr už iba 58%. Tým sa prejavuje začarovaný kruh zlých úverov. Banky by potrebovali požičiavať a zarábať viac, aby vykryli zlé úvery, ale vinou existujúcich zlých úverov musia požičiavať menej a sústreďovať sa na menej rizikové aktivity.
Poistenie vkladov v bankách pôsobiacich na Slovensku zabezpečuje zákon č.118/1996, platný od 1. júla 1996. Povinná minimálna úroveň ochrany vkladov bola stanovená na 30-násobok priemernej mesačnej mzdy, pri stavebných sporiteľniach až 60-násobok priemernej mesačnej mzdy. Štát ručí za vklady vo VÚB, SSp a IRB do 31. decembra 1997, potom po dobu ich reštrukturalizácie, maximálne však do 1. júla 1999. Banky ročne odvádzajú 0,1 až 0,3% hodnoty vkladov do Fondu ochrany vkladov.
Zlé úvery
Zlé úvery sú vážnym problémom transformujúcich sa štátov. V Maďarsku ich objem rástol z 9% všetkých úverov v roku 1991 na 43% v roku 1993, potom klesol na stále vysokých 30% v roku 1994, napriek tomu, že krajina použila 10% svojho HDP na niekoľko odkúpení bankových pohľadávok. V Poľsku bol objem zlých úverov v rokoch 1992 - 94 na úrovni 27 - 29%. V Českej republike zlé úvery rástli z 3% všetkých úverov v roku 1991 na 39% v roku 1994.
Zlé úvery zaťažujú portfóliá bánk, ohrozujú ich existenciu a zdražujú ich služby. Banky musia smerovať väčšiu časť zdrojov do menej rizikových aktív, napríklad štátnych pokladničných poukážok. Tým sa ale znižuje ich zisk, nutný na pokrytie akumulovaných stratových úverov, a znižuje sa aj objem zdrojov pre podniky. Ak hovoríme o tretine úverov, že sú stratové, tak vlastne hovoríme o tom, že tretinu úspor podnikov a obyvateľov sme znehodnotili. Negatívny vplyv na celú ekonomiku je zrejmý.
Pôvod zlých úverov na Slovensku sa spája so sedemdesiatymi rokmi, keď sa vláda rozhodla využiť hotovosť podnikov na krytie rozpočtového deficitu. Podniky tak začali kryť svoje operačné náklady špeciálnymi pôžičkami (pôžičkami na trvalo obracajúce zásoby). Tieto pôžičky boli výnimočné v tom, že boli lacné (3%, od roku 1986 6%) a neexistoval ani termín ich splatnosti - tým ani povinnosť ich splácania. V roku 1990 boli tieto úvery komercializované a ich cena stúpla na 23%. Druhým zdrojom zlých úverov bol začiatok deväťdesiatych rokov, keď sa mnohé podniky stali vinou rozpadu RVHP nesolventnými. Táto ich "primárna" zadlženosť sa najprv týkala len niekoľko miliárd korún, ale postupne - reťazovou reakciou - narástla na 170 mld Sk na začiatku roka 1995 (asi 44% HDP v roku 1994). Tretím zdrojom zlých úverov bolo rizikové požičiavanie privatizátorom. Banky tvrdili, že týmto podporujú vládnu politiku a transformáciu hospodárstva. Takéto pôžičky boli dosť rizikové, keďže neexistoval žiadny záznam podnikateľskej minulosti privatizátorov, ani odborníci na posúdenie privatizátorských podnikateľských plánov. Banky si však zmýlili svoju funkciu - ich úlohou nebolo pomáhať vláde ani transformácii, ale správať sa podnikateľsky.
V roku 1991 bola založená federálna Konsolidačná banka ako špeciálny štátny bankový ústav. Konsolidačná banka prevzala pohľadávky Komerčnej banky, Investiční banky a VÚB v objeme 110 mld Kčs, čo predstavovalo 80% úverov na trvalo obracajúce zásoby. V roku 1992 prevzala Konsolidačná banka ďalšie pohľadávky v hodnote 93 mld Kčs (50 mld bolo krytých príjmami FNM). Úroková miera odkúpených pohľadávok bola o 1 - 5% vyššia ako diskontná sadzba a termín splatnosti bol stanovený na 8 rokov. Konsolidačná banka mala od začiatku problém s kapitálovou primeranosťou, ktorá bola v roku 1991 0,01% a v roku 1992 2,6%. Po rozdelení Československa vznikla slovenská Konsolidačná banka. Tá má v svojom portfóliu úvery za odhadovaných 16 mld Sk, pričom jej kapitálová primeranosť v roku 1994, keď ju banka ešte zverejňovala, bola 4%.
Nedobytné pohľadávky zo zahraničného obchodu boli na účte Československej obchodnej banky (ČSOB). Tie tvoria ďalšiu záťaž slovenského aj českého rozpočtu. Tieto pohľadávky totiž prevzala Česká inkasná spoločnosť 37,4 mld Kč a Slovenská inkasná spoločnosť, s.r.o. (ktorá vznikla nariadením ministra financií z 29. decembra 1993, 11,4 mld Sk). V roku 1997 registrovala ČSOB pohľadávky voči slovenskej Konsolidačnej banke vo výške 0,9 mld Sk, a Slovenskej inkasnej spoločnosti vo výške 13 mld Sk (istina a úroky). Slovenské ministerstvo financií odmietlo plniť záväzky jej Slovenskej inkasnej spoločnosti, a tak celý spor rieši rozhodcovský súd vo Washingtone.
Údaje o celkovej výške zlých úverov v slovenskej ekonomike sa líšia. Je to zapríčinené neochotou niektorých bánk informovať o svojich zlých úveroch, následnými odhadmi, a niekedy nepresným používaním terminológie (zlé úvery, stratové úvery). Podľa správy firmy McKinsey v decembri 1993 bolo 91% zlých úverov koncentrovaných do VÚB, SSp, IRB a Konsolidačnej banky. Výška zlých úverov v rovnakej dobe bola asi 54 mld Sk (pätina poskytnutých úverov), o rok neskôr 92 mld Sk. Z toho stratové úvery mohli tvoriť 20-30 mld Sk. V decembri 1994 koncentrovali odhady NBS 76% zlých úverov do VÚB, SSp a IRB. V roku 1995 tvorili klasifikované úvery VÚB 41% jej úverov. V roku 1996 sa objem klasifikovaných úverov držal na úrovni odhadovaných 125 mld Sk (z toho 90 mld Sk bolo stratových), z čoho VÚB priznala asi 40 mld Sk vo svojom portfóliu (31% pohľadávok VÚB). Celková suma omeškaných úrokov vtedy predstihla tretinu klasifikovaných pohľadávok, v prípade VÚB išlo o nárast 5 mld Sk ročne.
Podľa posledného prieskumu NBS o obozretnom podnikaní bánk z 30. júna 1997 problémy pretrvávajú vo VÚB, SSp, IRB a Konsolidačnej banke. Konsolidačná banka by potrebovala 13 mld Sk, aby splnila predpísaný limit kapitálovej primeranosti 8%. Bez Konsolidačnej banky dosiahol bankový sektor kapitálovú primeranosť 8,4%, keď kapitál bánk vzrástol o 21,3% (o 5,6mld Sk) a rizikové úvery o 11,6% (o 39,7mld Sk). Kapitálová primeranosť VÚB klesla oproti koncu roka 1996 o 2,2% na 5,1%, a SSp o 1,8% na 6,5%. Kapitálová primeranosť IRB bola koncom minulého roka iba 3,5%. Tieto čísla sú vyššie než skutočnosť, vďaka výnimke udelenej národnou bankou týmto trom komerčným bankám. Bez tejto výnimky by kapitálová primeranosť VÚB začiatkom roka 1997 dosiahla iba 4,2%. Úverovú angažovanosť voči prepojeným klientom nedodržali banky v 69 prípadoch; 10 bánk voči nebankovým klientom a 9 bánk voči bankovým klientom.
Kapitálová primeranosť 8%, požadovaná na Slovensku a iných transformujúcich sa krajinách, nemusí byť dostatočná. Používajú ju stabilné ekonomiky, ako napr. nemecká, kým ekonomiky ako Argentína a Singapur používajú 12%. Z postkomunistických krajín je tomu najbližšie Estónsko s 10% limitom kapitálovej primeranosti. Zároveň sú spochybniteľné podklady na jeho výpočet. Účtovníctvo totiž umožňuje odrátať hodnotu založeného majetku od hodnoty stratových úverov, hoci skutočná cena zálohy môže byť nízka a náklady na získanie a predaj zálohy vysoké. VÚB uvádza v svojej poslednej výročnej správe, že minulý rok odpredala určitý založený majetok, čím znížila objem klasifikovaných úverov o 4,7 mld Sk, neuvádza však, aký bol pomer predajnej ceny (po odrátaní spojených nákladov) a účtovnej hodnoty, a o aký založený majetok šlo.
V čom je príčina pretrvávania zlých úverov v slovenskej ekonomike? Po prvé, podniky sa zadlžovali nielen voči bankám, ale aj iným podnikom tým, že dodávali tovar aj neplatiacim zákazníkom. Z hľadiska manažmentu aj odborov im to sľubovalo lepšiu pozíciu pre budúce rokovania so štátnou správou, ako keby nevyrábali vôbec. Na druhej strane, banky si niekedy neúčtovali penále za nesplácané pôžičky, ale poskytovali neplatičom nové pôžičky na pokrytie predchádzajúcich, a tým si dočasne vylepšovali svoju kapitálovú primeranosť a postavenie "spriatelených" podnikov. To ale bolo limitované povolenou úverovou angažovanosťou voči jednému klientovi. Z hľadiska existujúcich účtovných predpisov znamenali úroky z omeškaných splátok úverov a penále z omeškania rast účtovného zisku, a teda aj dividend a daňového odvodu. Princíp je nasledujúci: Ak banka poskytne úver, jej príjmom sú splátky istiny, úrokov a prípadné penále za omeškanie, aj keď ani jedno z nich nie je reálne splácané. Týmto vzniká umelý zisk, z ktorého daň je odvedená do štátneho rozpočtu. Iba VÚB a SSp tak v roku 1994 odviedli na dani zo zisku 2,7 mld Sk, čo v porovnaní s celkovými príjmami právnických osôb (28,4 mld Sk) predstavovalo takmer 10%. Štát ako vlastník týchto bánk mal jasný záujem na týchto príjmoch. Banky boli motivované na maximálnom zisku aj tým, že iba z čistého zisku mohli vytvárať rezervy a opravné položky k istinám klasifikovaných úverov.
Existujúce účtovníctvo umožňovalo bankám vážiť svoje pohľadávky podľa spojeného rizika. Ak tak banky nerobili, mohlo to byť pre to, že príslušné váženie skutočne nikto nepoužíval a neexistovali pomôcky, akým spôsobom sa majú používať, alebo kvôli snahe vykazovať umelý zisk.
Ak podnik nie je schopný splácať svoje záväzky, zbankrotuje. To, čo podstatne sťažilo vyrovnanie sa bánk so zlými úvermi, bolo nedostatočné právne zabezpečenie kontraktov. Na mysli máme zákon o bankrotoch, reálne využívanie záložného práva (keď nepostihnuteľní súdni znalci ohodnotili zastavený majetok aj niekoľkonásobne vyššie oproti skutočnosti) a ochotu súdov riešiť jednotlivé prípady v rozumnom časovom horizonte. Kým budú trpené zlé podniky, budú aj problémy so zlými úvermi. Neexistujúce bankroty znemožňujú bankám odpísať stratové pohľadávky, na ktoré sa ďalej nabaľujú úroky a penále.
Slovenská vláda sa problému zlých úverov jednoducho nevenovala. Pravdepodobne rátala s tým, že situáciu vyrieši NBS, a že veľké banky sa neodvážia k nejakému extrémnemu kroku. Nakoniec, až do roku 1996 banky vykazovali zisky a pomáhali plniť štátny rozpočet. Obrat nastal v roku 1996, keď NBS začala reštrukturalizovať VÚB, SSp a IRB. Reštrukturalizácia sa mala uskutočňovať bez priamej finančnej pomoci štátu a s legislatívnou pomocou vlády a parlamentu mala trvať tri roky. Banky mali maximalizovať tvorbu rezerv, ktoré síce nie sú adresné, ale na rozdiel od opravných položiek sa zdaňujú až pri rozpustení (čím sa ale problém odsúva do budúcnosti), nevykazovať umelý zisk a odpredávať pohľadávky aj pod účtovnú hodnotu. Tým sa mal znížiť ich zisk aj daňové odvody do štátneho rozpočtu. Banky tak chcú v podstate prinútiť vládu, aby vykonala alebo navrhla parlamentu niektoré legislatívne zmeny.
Stále je ale ťažko pochopiteľné, prečo sa reštrukturalizácia bánk sa začala až v roku 1996, keď na trhu vkladov aj úverov stúpla konkurencia a keď priemerné úrokové marže klesli (oproti roku 1993 o 1%). Pravdepodobne ide o prejav rozporu medzi NBS a štátnymi bankami na jednej strane, a vládou a parlamentom na druhej strane. Banky ešte začiatkom minulého roka verili, že v dohľadnej dobe budú prijaté legislatívne zmeny. Takisto vláda SR nemala voči NBS žiadne výhrady. Situácia sa zmenila hlavne po minuloročnom znížení príjmov štátneho rozpočtu (v roku 1995 daň z príjmov právnických osôb 33,7 mld Sk, v roku 1996 32,3 mld Sk). Vláda začala obmedzovať právomoci NBS. VÚB ako štátna banka si vo svojej výročnej správe dovolila kritizovať vládnu politiku, čo je v slovenskom hospodárstve výnimočný zjav. Aj IRB, hoci v nej v podstate prevzali kontrolu VSŽ Košice, naklonené vláde, nemohla urobiť nič iné, než vyhlásiť reštrukturalizáciu "riadenou stratou". Podľa existujúcej kapitálovej primeranosti by IRB mala zbankrotovať. To, čo banka nazýva riadenou stratou, nie je nič iné, ako používanie výnosov na tvorbu rezerv pre takmer 9 mld Sk klasifikovaných úverov (24% z celkových úverov 36,5 mld Sk).
Vlastnícka dilema
Ekonomická situácia na Slovensku môže byť popísaná nasledujúcim spôsobom: Slovenská vláda má rôzne investičné zámery (vrátane vybudovania silnej informačnej služby), na ktoré potrebuje peniaze. Keďže daňové príjmy rozpočtu klesajú, vláda sa zadlžuje aj doma, aj v zahraničí. Tým, že sa zadlžuje u domácej bankovej sústavy, vytláča súkromné investície. Rozpočtový deficit je limitovaný piatimi percentami príjmov, preto vláda hľadá netradičné riešenia na väčší deficitný priestor. Tým je 5%, ktoré si vláda môže schváliť v svojej Exim banke, a ďalších 10%, ktoré figurujú v novele zákona o NBS. Vláda by mala buď výrazne znížiť svoje výdavky (čo asi neurobí), alebo používať na krytie neštandardných nákladov spojených s reformou výnosy z privatizácie. Výnosy z privatizácie však neexistujú. Takisto neexistujú rozumné daňové príjmy od podnikov, ktoré sa výrazne nereštrukturalizovali, ale často iba rozkrádali. Existujú úplne opačné zákony, ako zákon ochraňujúci vybrané "strategické" podniky alebo zákon o revitalizácii. Od "spriatelených" podnikov nemožno čakať významnejšie daňové príjmy. Riešenia na strane vlády sú teda dve: znížiť výdavky a urobiť mikroekonomickú reformu.
Národná banka je zatiaľ stále samostatným orgánom a partnerom vlády. Národná banka podporuje nízku infláciu a stabilný výmenný kurz koruny. Snaží sa pomôcť komerčným bankám v ich reštrukturalizácii tým, že im stanovila špeciálne podmienky pre ich činnosť.
Komerčné banky sú zavalené zlými úvermi. Ich vlastníci tak mali dve možnosti - buď sa snažiť vybudovať si v danej neprehľadnej ekonomickej situácii dobrú reputáciu ako základ ďalšieho rozvoja a konkurovania zahraničným bankám v budúcnosti, alebo vyťažiť z bánk to, čo sa ešte dalo. Na jednej strane môžu existovať reštrukturalizačné snahy a obozretné podnikanie, na druhej podivné úvery. Privatizácia bánk zahraničnými investormi by pomohla, to by však súčasná vláda musela vysvetliť svojim domácim "spriazneným" privatizátorom. Terajšia vlastnícka štruktúra mnohých bánk (vlastníkmi sú najväčšie slovenské podniky, mnohé štátne či politicky sprivatizované) je potenciálnym zdrojom problémov. Čím skôr umožní štát, aby sa tieto problémy začali riešiť, tým lepšie. Čím skôr prestane národná banka udeľovať výnimky bankám, ktoré prežívajú, tým takisto lepšie.
Autor: ANTON MARCINČIN
