ou. Od 20. apríla 1988 a prvého koncertu na pražskej Chmelnici po ten tristopäťdesiaty prvý, ktorým 10. mája v Plzni otvorí svoje narodeninové turné po ôsmich českých mestách plus Bratislave (13. 5.), absolvovala "hviezdny oblúk" vypredaných sál, nefalšovanej hystérie -násťročných dievčat, zlatých a platinových albumov. Netúžila nikdy byť nepochopenou kapelou pre pár hudobných fajnšmekrov a nemá dôvod zakrývať, že jej tvorba je záležitosťou pre široké masy. "Práve my máme tú ,kliku`, že sa naša hudba páči toľkým ľuďom. A sme preto šťastní," komentuje lakonicky megaúspech skupiny jej líder, bubeník a spevák David Koller. Svoje desiate narodeniny oslávila Lucie v pražskom Rock Café a pripravila si niekoľko darčekov. Okrem veľkolepo poňatej šnúry ("bude sa na čo pozerať") sa už v týchto dňoch aj na Slovensku predáva videokazeta Obrazohled, ktorá mapuje doterajšiu cestu skupiny na vrchol popmusic a obsahuje aj doteraz nezverejnené materiály z jej histórie, v reedícii vychádza dvojalbum Lucie-Live - koncertný záznam z roku 1992, a v jej nedávnej pracovno-relaxačnej dovolenke v Thajsku treba hľadať zárodky ďalšieho radového albumu, ktorý zatiaľ tajomne nazývajú thajský. Za posledné týždne jej členov obliehali novinári snáď všetkých českých a slovenských médií, položili im všetky možné otázky. A obranný reflex niekedy velí odpovedať všelijako, len nie vážne. "Či je popularita príjemná? Ako pre koho. Pre masového vraha asi nie." (Kodym) Rozhodne popularita ani pre Luciu neprišla hneď. "Bol to strašný koncert. Snáď najstrašnejší, aký sa dá predstaviť," spomína pre SME na prvé vystúpenie Koller. "Boli sme ľudia, čo sa vôbec nepoznajú, neusporiadaní, ale držali sme si palce a dohrali sme to do konca. Potom prišiel druhý, tretí, a bolo to dobré." Michal Dvořák dodáva: "Pred tým koncertom som vypil pol fľaše vína a ani si veľmi nepamätám, ako ľudia reagovali. Pamätám si len to, že sme všetci mali strašnú trému." Desaťročná kapela sa vystrábila z detských chorôb a dodnes stihla vydať štyri radové albumy. Lucie (1990) ešte pod ochrannými krídlami Ormovcov, už "autonómnejšiu" In the Sky (1991) doslova natrieskanú hitmi, Černý kočky mokrý žáby (1994) s mecenášom Ivanom Kralom, Pohyby (1996) v rytme pražského klubu Bunkr. Každý album iný, rovnaká iba permanentne vysoká predajnosť. "Tak to nie je, tak to nie je, tak to nie je," ohradí sa Koller pri otázke, či im neprekáža, že dnes im už ide všetko, nielen vydávanie albumov, oveľa ľahšie. "Ide to horšie. Tú pesničku si aj tak nekúpime. Aj tak ju musíme urobiť. A je to ešte ťažšie, pretože človek na seba podvedome viac tlačí, chce to urobiť lepšie. Vie, že si nemôže dovoliť opakovať sa." Kapela, napriek stálej priazni kritikov a súčasného sprofanovania slova pop, dodnes o sebe tvrdí, že je popová. "Mne vôbec neprekáža, že hráme pop. Ten rock je naozaj hudba skôr našich otcov. Dokonca by som povedal, že nový album bude dosť industriálny," hovorí prekvapivo Koller. Do Thajska išla Lucie za tradičnou hudbou, stretla však niečo iné. "Čo nás najviac zasiahlo a ovplyvnilo, nebola tradičná thajská hudba, ale skupina Aqua s hitom Barbie Girl, ktorý sa odvšadiaľ valil. To je to, čo je dnes u vesla," konštatuje Robert Kodym. Ani na desaťročnú "trvanlivosť" nemá kapela veľa slov a špeciálny recept. "Je to skupina ľudí, s ktorými môžem bez problémov pracovať. Bez veľkých dohadov. A to je vzácne," pochvaľuje si Bratislavčan Marek Minárik, ktorý s Luciou urazil presne polovicu cesty. Kedysi džezový, až salónny muzikant tvrdí, že niekedy mu ide z toho všetkého prasknúť hlava, inak je ale spokojný. Ochotne absolvuje so zvyškom kapely aj typický "slovenský mediálny deň" - z rádia do televízie, odtiaľ do rádia, autogramiáda, z ktorej si šťastné sedemnástky odnášajú podpisy na bruchách aj iných častiach tela. "Obed" o polnoci v Peknej bráne. Do neďalekého klubu Kráter sa už nedostali. Hviezdy-nehviezdy, žiadna protekcia, je plno. Nerobia si z toho hlavu. Vedia, že slovo hviezda "je od začátku jenom takový plácnutí do vody".