ovia sa nedali zahanbiť, bujará radosť však vypukla na druhej strane palubovky, kde asi dve stovky maďarských priaznivcov s týždenným predstihom oslavovali druhý pohárový triumf Dunaferru. Pred tromi rokmi spoznali v Dunaujvárosi chuť víťazstva v PVP, teraz majú na dosah víťazstvo v EHF. Bystričanky dobre vedeli, s kým majú vo finále tú česť, predpokladanú prehru však niesli ťažko. Po zápase ani jednej nebolo do reči. Duša domáceho tímu Monika Lapinová schádzala z palubovky ako posledná, so sklonenou hlavou dlho sedela na zemi a skrývala slzy smútku. Krídelníčka Martina Ozimá len bezradne krčila plecami, ukrajinské duo Sologubová - Gricinová sa takmer bálo zdvihnúť zrak. Prezident a tréner Bystričaniek Viktor Kovaľov uznal silu súpera, trápili ho však posledné dve minúty zápasu, keď jeho zverenkyne predčasne rezignovali a umožnili súperovi prikrášliť výšku víťazstva: "To sa nám nemôže stať. Bojovať sa musí do poslednej sekundy. Záverečnou dvojminútovkou sme si pokazili dojem. Do tých chvíľ sme totiž predvádzali dobrú hádzanú. V obrane nám taktika dlho vychádzala, nepočítal som však s tým, že toľko vyložených šancí nepremeníme. Najmä tá Sologubovej za stavu 9:6 v náš prospech bola podľa mňa zlomová. Nedala a razom bolo 9:10." Na duši ho škreli i dve nepremenené sedmičky. "Na druhej strane sme zas v mnohých chvíľach neinkasovali len vďaka Satinovej. Bola skvelá, ale ešte dva-tri góly mohla chytiť. Teraz nám neostáva nič iné, len so cťou odohrať odvetu v Maďarsku a byť Dunaferru dôstojným súperom," povzdychol si V. Kovaľov. Kormidelníkovi Dunaferru Gyulovi Zsigovi sa hra Bystričaniek pozdávala: "My sme boli lepší, ale súperovi musím poblahoželať, že sa nás nezľakol. Až tak markantný rozdiel medzi nami nie je. Podľa mňa sa chlieb zápasu nelámal len za stavu 9:6, ale aj v situácii, keď domáce nedokázali nič vyťažiť zo svojej prvej presilovky. Nečakal som však, že Bystrica tak dobre dokáže eliminovať naše protiútoky. Pozdávala sa mi ich bojovnosť a húževnatosť, v rozhodujúcich momentoch sme však boli dôslednejší my."