Spisovateľa, ktorý prakticky živí celé jedno vydavateľstvo a dovoľuje mu vydávať inú, "ušľachtilú" a "vysokú" literatúru; ktorý "válí" jeden bestseller za druhým a dráždi filmárov, aby jeho čítavé príbehy zvečňovali na celuloidovom páse, kritici nikdy nebudú mať celkom v láske a vo vážnosti. Nech by napísal akokoľvek dobrú knihu, skutočnosť, že sa páči takému širokému spektru čitateľskej obce, bude pre niektoré kruhy apriori odpudzujúca a neprijateľná. Michal Viewegh je napriek tomu autorom dobrých kníh. Všetky jeho prózy sa čítali vo veľkom, "ľud" si jeho "dýchajúcich" hrdinov a "uveriteľné" príbehy prisvojil za svoje. A kritici si voči jeho dielu väčšinou vybrali príjemne alibistický postoj - "áno, ale..." Problémom Vieweghovho písania nie je fakt, že mu kritici nikdy neboli absolútne oddaní, ale skôr to, že sa s tým akosi nevie vyrovnať, resp., že sa s tým vyrovnáva svojským spôsobom. Inak povedané, jeho knihy neohrozuje, ak ho kritici nemajú radi, ale že nemá rád on ich. Viewegh sa snažil vložiť opovrhovanie, výsmech a, paradoxne, aj nadhľad nad obcou kritikov už do predošlých diel (tento štýl vyvrcholil v Účastníkoch zájazdu, kde jednotlivé pasáže dopĺňa vlastnými, dopredu vymyslenými zlostnými komentármi kritikov). V najnovšom románe Zapisovatelé otcovský lásky v boji so svojimi recenzentmi pokračuje. Podhadzuje im ako príležitosti na "chytanie sa za hlavu" svoj typický jednoduchý, až primitívny hovorový štýl, vzdialený akýmkoľvek zložitejším a ozdobnejším konštrukciám, cynické postavičky v prúde cynického rozprávania, dôsledne akčný strih, ktorý, aby sa za každú cenu vyhol filozofovaniu, niekde naráža až na povrchnosť. (Višňou na šľahačke je epizódka, keď jeden z hrdinov v pivnici zabije kritika lopatou a mŕtvolu nechá rozkladať sa v kope uhlia). Iste, Viewegh je opäť taký neodolateľne svojský a vtipný, opäť dokáže za pár sekúnd vtiahnuť do svojho rýchlo-rozprávania. Ale jeho programová literárna nedbalosť a povinnosť majstra-baviča sa tentoraz bijú s citlivosťou témy, po ktorej očividne túžil a potreboval ju, zďaleka nielen ako spisovateľ, otvoriť. Sám rozvedený, otec dospievajúcej dcéry tu vykresľuje najgrotesknejšiu postavičku na svete: starostlivého otca prenasledovaného výčitkami, zaľúbeného do svojej dorastajúcej dcéry, ktorá ho dokáže teenagersky schladiť jedinou výstižnou poznámkou. Uplakaného muža, vyplašeného zistením, že dcéra nebude jeho doživotným vlastníctvom. Príbeh takejto smiešnej dvojice je striedavo rozprávaný tromi postavami a tromi "podštýlmi" románu. Okrem otca a dcéry ešte brata - patologického zapisovateľa sveta spod stola, ktorý je zároveň akousi hyperbolou a ironizovaním spisovateľstva ako takého. Problémom najnovšej Vieweghovej prózy je asi spájanie nespojiteľného. Pretlak osobných zážitkov a skúseností, ktoré boli impulzom k románu, na papieri začína očesávať dnes už príliš zväzujúca povinnosť - byť vtipný, ostrý, nad vecou. Autor to napokon priznáva sám, keď sa už dnes teší na svoje pripravované Povídky o manželství a sexu, kde dúfa, že už nebude musieť "být ten zábavný románový vypravěč". A keď ďalej tvrdí, že "dejme tomu i vycházím vstříc nějakým čtenářským očekáváním, ovšem impuls k tomu, abych sedl za stůl a psal, je vždy úpřimný", dá sa mu veriť. Každopádne mu však viac pristalo, keď tým "zábavným rozprávačom" byť nemusel.