Napriek tomu, že súčasná situácia v Indonézii neposkytuje príliš ideálny priestor na meditácie o Bohu (zvlášť ak hovoríme o hlave štátu), prezident Suharto sa včera v rozhovore pre indonézsky denník Jakarta Post zdôveril, že pokiaľ už nebude mať dôveru ľudu, stane sa filozofom a bude sa snažiť priblížiť viac k bohu. Síce nepriamo, ale viac ako jasne tak povedal, že po 32 rokoch vládnutia je pripravený opustiť prezidentský post, ktorý mu podľa indonézskej ústavy šitej práve na jeho robustné mocenské chúťky zabezpečoval pozíciu neobmedzeného vládcu. Suharto počas uplynulého víkendu opustil pokojne Djakartu a odcestoval na summit skupiny 15 rozvojových krajín do Egypta. Jeho sebavedomé gesto, keď opustil krajinu počas stále intenzívnejších študentských nepokojov, sa obrátilo proti nemu. Pod tlakom protivládnych protestov napokon návštevu Egypta skrátil, vrátil sa včera domov a priznal tak, že už doma nie je ani zďaleka takým prorokom, akým bol povedzme ešte pred rokom. Keď Suharta zvolil indonézsky parlament kontrolovaný jeho vládnou stranou Golkar v marci po siedmykrát za prezidenta, väčšina miestnych pozorovateľov očakávala, že napriek všetkým problémom sa mu podarí doviesť svoju krajinu do 21. storočia. Za jedinú možnú prekážku sa považoval jeho zdravotný stav, veď rozhodujúci faktor stability - armáda stála, tak ako vždy predtým, pevne za ním. Zdá sa však, že problémov je v Indonézii príliš veľa: hospodársky prepad krajiny, nezhody s Medzinárodným menovým fondom, niekoľkonásobný prepad kurzu rupie spojený so vzostupom cien v obchodoch, nárast nezamestnanosti, rabovanie čínskych obchodov, študentské nepokoje, katastrofálne sucho a ničivé požiare k tomu sú zrejme pre tohto starého muža už príliš veľkým sústom. Súhrnom všetkých týchto faktorov je momentálna situácia: za prvé dva dni tohto týždňa zahynulo pri potýčkach s políciou najmenej 22 ľudí. K tradične radikálnym študentom sa začínajú pridávať aj ďalší ľudia, ktorí už nemôžu akceptovať Suhartovu hru, ktorej základným pravidlom bolo, že ak máš plné brucho a zabezpečenú rodinu, nepotrebuješ politickú slobodu. Väčšina obyvateľov Indonézie totiž už nemá nič a istotne by Suhartovi nevyčítali, ak by sa odobral rozjímať o Bohu do politického dôchodku.