Za svojej 50-ročnej existencie mal Izrael sedem prezidentov a deväť premiérov. Jediný, na ktorého spomínam so sentimentom, bol prvý premiér David Ben-Gurion, azda preto, že som sa dotkla jeho ruky. Boli iné časy - fenomén ochranky ešte nejestvoval. Jeho snom bol sekulárny štát, v ktorom sa ako v jednej nádobe perfektne zmiešajú a spoja Židia z celého sveta. Všetci židovskí premiéri boli tigri, ale skutočným drakom bola žena - Golda Meirová, aj keď urobila veľa závažných chýb s dosahom na budúcnosť národa. S Goldou sa skončil imidž izraelských lídrov ako hrdinských pionierov, ktorí vdýchli život fantastickej predstave o vybudovaní demokratického socialistického štátu na spálenisku holokaustu, a o armáde, ktorá by čelila nepriateľským arabským susedom. Kto vtedy pochyboval o múdrosti týchto lídrov? Až prišla jomkippurská vojna, ktorú Izrael skoro prehral. O tejto vojne mám určité dohady, ale niekedy je nutné mlčať, lebo pravda je príliš drastická, alebo časovo nevhodná.
Bola to práve Golda, ktorá národu "darovala" Jicchaka Rabina, keď ho presadila po vlastnej rezignácii za svojho následníka. Nemala vôbec v úmysle vzdať sa moci, Rabin mal byť bábkou, ktorú by manipulovala spolu so všemocným exministrom financií Pinkasom Sapirom. Osud rozhodol inak. Obaja predčasne odišli na iný svet a Rabin sa stal najrešpektovanejším štátnikom Izraela, ktorý nikdy nebude zabudnutý. A nielen pre svoje mierové úsilie a tragickú smrť. Bol to vzácne čestný muž. Pre protizákonné konto svojej ženy v USA - Rabin rezignoval! Neviem, ako história popíše prvých pravicových premiérov Begina a Jicchaka Šamira. A Šimon Peres zostane varujúcim príkladom toho, keď schopnému a inteligentnému lídrovi chýba charizma. Netanjahu? Ešte veľký otáznik...
Izrael je dnes jednou z najprosperujúcejších krajín sveta. A nie iba zásluhou ekonomickej pomoci USA, ale vysokým potenciálom intelektu, ktorý vybudoval špičkový priemysel s vyspelou technológiou. Aj keď zostávajú tradície a kultúra, charakter Izraela sa stráca a prevláda amerikanizácia spoločnosti. Konzumná prosperita posledných rokov mení ľudí, a nie v pozitívnom zmysle.
Jubilejné číslo časopisu The Jeruzalem Report obsahuje všetko - pýchu aj prekvapenie, čo všetko sa dosiahlo. Zachytáva náladu národa, spomienky, sklamania a problémy chudoby jednej vrstvy, nerovnoprávnosť arabskej menšiny aj opulenciu bohatstva novej triedy.
Pri každoročnej návšteve cítim, ako sa Izrael aj moji priatelia menia. Nové nádherné stavby, hotely, luxusné vozy, drahé reštaurácie a rozprávkové obchody ako v Amerike, ale aj obrovská vlna kriminality. Každých 56 hodín jedna vražda, každých 11 minút zmizne auto, v každom dni dve znásilnenia, násilný útok každých 21 minút, vlúpanie každých 16 minút a ozbrojený prepad štyri razy denne. A nie je náhoda, že tento nový fenomén vypukol po príchode ruských imigrantov. (U nás niekedy radi hovoríme, že kriminalita prišla zo Západu!) Na druhej strane pätina chalanov v bojových jednotkách pochádza z Ruska. A iba vďaka Rusom je Izrael na 3. svetovom mieste v pomere počtu obyvateľov s akademickým vzdelaním. No zásluhou imigrantov zo severnej Afriky je Izrael až na 16. mieste, čo sa týka občanov s dokončeným stredným vzdelaním. Kritika a výčitky sefardských Židov, že ich vlády zanedbávali, nie sú celkom opodstatnené. Dôsledky nedostatku vzdelania nie je ľahké preklenúť počas dvoch generácií. Ani my - európski prisťahovalci, sme to nemali ľahké. Džob modelky v ešte nevyvinutom módnom priemysle som vymenila za prácu slúžky, aby som nehladovala, a doslova som prechodila bez hospitalizácie infekčnú žltačku, ktorou som sa nakazila v imigračnom tábore.
Znepokojujúce sú náboženské problémy. Jeruzalem sa mení v mesto mužov v čiernych klobúkoch. Chudák Ben-Gurion sa asi obracia v hrobe, že v roku 1948 povolil výnimku vojenskej povinnosti 400 študentom ješivy. Dnes sú ortodoxní Židia všade viditeľní, nielen v parlamente. Počtom pôrodov prekonávajú Arabov. Väčšinu sekulárnych Židov trápi otázka, či nebude raz Izrael celý "čierny". Prvý prezident Chaim Weizmann raz povedal, že zázraky sa dejú - na základe tvrdej práce. Pozná túto vetu Netanjahu a Arafat?
Keď si Židia vinšujú k narodeninám, hovoria: Prajem ti život až do 120! A tak neostáva, než zaželať Izraelu ďalších 70 rokov bez vojny, pokojnejšie časy a dosiahnutie mieru v oblasti.
Autor: EDANA MARASH-BORSKÁ (Autorka je stálou spolupracovníčkou
