Prvým titulom populárnej hudby z vydavateľstva WV Štefana Wimmera je sólový album Štefana Skrúcaného nazvaný Keď nejde o život..., ktorý dnes o 19.30 h oficiálne pokrstia v bratislavskej kaviarni Olympia. Oddychová kolekcia desiatich pesničiek má už za sebou predkrst vo francúzskom vinárskom stredisku Kintzheim, ktorý bol začiatkom mája súčasťou európskej Cesty snov slovenských humoristov. Na jej zastávkach v Španielsku už Skrúcaný stihol nakrútiť väčšinu záberov videoklipu k pilotnému singlu Chilli con amor. Okrem neho album obsahuje i štyri duetá - s Miroslavom Nogom, so Skrúcaného manželkou Zuzanou Tlučkovou aj s Katarínou Hasprovou. Štvrtým je žart "naspievaný s božským Kájom" Gottom vo vydarenej autorskej imitácii. Pred krstom sme sa so Štefanom Skrúcaným porozprávali aj o jeho ďalšej činnosti.
# Kedy a prečo ste sa rozhodli vydať sólový album?
"Bola to prirodzená reakcia na to, keď Miro Noga podpísal zmluvu na vydanie svojho albumu Hra na telo s vydavateľstvom Monitor/EMI. Ponuku sme v tom istom čase dostali obidvaja, ale ja som ju neprijal, pretože sa mi to nezdalo úplne kóšer voči vydavateľstvu BMG Ariola, s ktorým máme zmluvu ako dvojica. Miro si vydal vlastnú platňu asi aj preto, že chcel spievať trocha iné pesničky ako naše spoločné. Možno ukázal odvrátenú stranu komika, s vnútornou výpoveďou jemne zabiehajúcou do šansónu. A logicky sa vynorila otázka, kedy vydám sólový album ja."
# Čím sa líši od Nogovho?
"Môj je klasická populárna hudba, zapamätateľné pesničky s úsmevnými textami. Skôr sa podobá štýlu našich spoločných piesní."
# Objavujú sa pri spoločnom nahrávaní chvíle, keď každému z vás vyhovuje iná spevácka poloha a nálada piesní?
"Veľké rozpory nikdy neboli, je to vopred určené polohou našich hlasov. Miro je viac výrazový spevák, ja asi viac cítim popovo. Pravdaže, vyskytli sa pesničky vyžadujúce vyššiu polohu, ktorá Mirovi nevyhovovala, ale vždy to boli iba muzikantské, nie ľudské problémy. Môj album sa pohybuje na hranici, ktorú dokážem uspievať. Nahrávanie bolo o to ťažšie. Denne sme nahrali maximálne jednu pesničku a už som bol vykričaný. Keď šesť hodín vyspevujete vysoké tóny, hlas sa unaví ako pri vykrikovaní na hokeji."
# Už na krste v Kintzheime ste uviedli, že s Mirom Nogom ste ľudsky trocha rozdielni. V čom?
"Ťažko to špecifikovať. Z môjho pohľadu by to bolo dosť subjektívne, pretože Miro môže sám seba vnímať inak. Mám pocit, že je v súkromí trošku uzavretejší. Ja sa v súkromí až tak veľmi nelíšim od človeka, ktorého ľudia poznajú z našich programov. Nehovorím, že som veselá kopa a keď niekam prídem, tak do troch sekúnd sa musia všetci ušúľať od smiechu, ale jednoducho som svojím založením viac-menej optimista. Aj keď sa hovorí, že optimisti sú iba zle informovaní pesimisti, no som asi bližšie k diváckej predstave. Možno aj rebríček životných hodnôt máme inak usporiadaný, ale to už by som zachádzal príliš do detailov."
# Rozdiel ste špecifikovali aj v tom, že Nogu viac charakterizuje herecký prejav a vás povaha showmana. Vaša herecká stránka je v pozadí?
"Ukončil som štúdium herectva a v prvom rade som herec. Druhá vec je, že ako som plynul životom, uvedomil som si, že mi viac pristane i vnútorne vyhovuje, keď môžem divákom viac ukazovať seba, svoje pocity a názory, než pretransformovávať pocity a názory dramatických postáv. Nalíčiť sa načierno, keď budem hrať Othella, spraviť si veľký nos Cyrana a krívať ako Peyrac. To sú podľa mňa herecké prejavy, ktoré postupne vývojom hereckej techniky zaniknú. Dôležitejší ako napodobňovanie vonkajších štylizačných prvkov postavy je nový ľudský rozmer, ktorý jej môže dať herecká osobnosť. Netvrdím, že ňou som, ale raz by som sa ňou chcel stať. Práve tým, že sa nebudem prispôsobovať postave, ale naopak. Možno raz príde čas, keď si rád zahrám klasický repertoár, a možno nie. Som však už v životnom štádiu, že keď sa tak nestane, isto sa neobesím."
# Nehovorme teda o klasických postavách, ale charakterových výrazoch. Nie je vašou ambíciou takisto podávať výrazovejšie herecké cítenie?
"Klamal by som, keby som povedal, že človeku nechýba kontakt s divadlom. Naopak, je to potrebné. Ja však prax získavam tiež pobytom na javisku a kontaktom s divákom, hoci inak. Aj keď neskúšam v klasickom divadle, som takmer každý večer na pódiu pred ľuďmi a umožňuje mi to modelovať sám seba do polohy, ktorá mi vyhovuje. Všetko ukáže čas."
# Aký je rozdiel medzi vami preferovanou diváckosťou a ľudovosťou, ktorá v prípade podobnej produkcie hrozí? Nevzniká riziko prispôsobovania sa diváckemu vkusu a znižovania úrovne prejavu?
"Myslím si, že v našom prípade niečo také nehrozí, pretože máme dosť silne vypestovanú autocenzúru. Keby sme si nielen na Slovensku rozdelili divákov podľa ich vkusu, nemusíme si motať medové motúzy pod nos, ale tých priemerných a podpriemerných je drvivá väčšina. A tí sa skôr zabavia na jednoduchých primitívnych fóroch, viď Silvester '97 na STV. Potom je druhá strana, napríklad Lasica, Satinský, Markovič a dúfam, že sa tam môžeme priradiť aj my, ktorá robí humor predpokladajúci divácky rozhľad a kultúrnosť. Takých divákov je menšina, preto existuje nebezpečenstvo komercionalizácie, skĺznutia k ľudovejšiemu humoru typu padania gatí, kopania do zadkov či žartovania o genitáliách. My však na to máme vycibrený čuch a keď niečo také hrozí, ideme od toho veľmi rýchlo preč. Hoci priznám, že niekedy si v rámci fajnovejšieho humoru radi necháme ako šľahačku na torte hlúpy fór, ktorý pochopia intelektuáli aj jednoduchí ľudia. Druhá strana má len žumpu, prvoplánovaný ťažký humor na prvú dobu."
# Tak ako existujú strany medzi humorom, delia sa i názory. Dotkli ste sa ich vo Francúzsku, keď ste poďakovali sponzorom, ktorí vás podporujú a nerozdeľujú spoločnosť. Máte to z tejto stránky ťažké a prečo asi?
"Nemáme to až také ťažké práve vďaka našim divákom, ale mohli by sme to mať ľahšie. Ešte stále si zarábame prácou, žijeme z toho, aký ohlas je na našu prácu, koľko ľudí príde na naše predstavenia, aké firmy majú záujem o našu produkciu. Všade vo svete je úplne bežné, že ľudia v showbiznise zarábajú aj reklamnými a sponzorskými aktivitami. U nás je to inak aj preto, že nás niekto zaradil do opozičného tábora. Je to hlúposť. Humorista nemôže byť opozičný a režimový, môže byť len humoristom alebo kolaborantom. Žiaľ, na Slovensku niekto veľmi radikálne delí spoločnosť len na sluhov a nepriateľov. Keďže 'sluhovia' odmietame byť, logicky sme 'nepriatelia'. Preto patrí moja veľká vďaka ľuďom, ktorí vedia staviť na kvalitu aj v čase, keď to možno nie je úplne výhodné."
# Ako inak sa ešte prejavujú negatívne stránky takéhoto zaraďovania?
"Ak chce zodpovedný pracovník štátneho podniku zostať vo svojej funkcii, nemôže nás zavolať na akciu. Stretli sme sa dokonca s prípadmi, keď pracovníci štátnej správy priamo zakazovali ľuďom ísť na naše predstavenia. Námestník istej nemocnice zasa svojich zamestnancov donútil vrátiť vstupenky, ktoré nemocnica kúpila na náš program. Je paradoxné, že sú to tí istí ľudia, ktorí slúžili režimu aj pred rokom 1989 a teraz slúžia ďalšiemu. To je záležitosť charakteru. Mám pocit, že spoločnosť polarizujú ľudské povahové vlastnosti. Nie Mečiar, ale mečiarizmus je chorobou, ktorou je nainfikovaný každý z nás, len nie u každého prepukne do akútneho štádia. Je to bacil negatívnych vlastností, ktoré u niektorého človeka zvíťazia a napadnú celý organizmus. Stáva sa kolaborantom, je ochotný klamať seba, svoje najbližšie okolie a verejnosť za akúkoľvek cenu."
# Máte niekedy strach, v čisto profesijnej rovine, že napríklad zajtra nebudete musieť ísť vystupovať tam, kde to máte naplánované, lebo vaše predstavenie zrušia?
"Zatiaľ nie sme tak ďaleko. Našťastie, nikdy v živote som nebol nikde zamestnaný. Mojím posledným šéfom bol národný umelec Mikuláš Huba, vedúci ročníka na VŠMU. Odvtedy si naozaj zarábam trhovo. Zakázať alebo zrušiť slobodných umelcov nie je také jednoduché, to by bolo možné až v štádiu skoro čistej totality. Stále som optimista a verím, že na konci 20. storočia k tomu v strede Európy nemôže dôjsť. Netvrdím, že som superman, ktorý by sa ničoho nebál, ale keby sa to stalo, musel by som zvážiť všetky svoje ďalšie kroky, možno aj hraničiace so zotrvaním v tejto krajine. Aj keď túto krajinu nechcem nikdy opustiť, lebo si hovorím, prečo by odtiaľto mali odchádzať slušní ľudia."
# Pri takýchto úvahách asi majú význam vaše piesne, otvorene priznaného ľahšieho žánru. Čo nimi chcete ľuďom dať?
"Jednoducho kus dobrej nálady, letnej pohody. Povedať im, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Pripomenúť im motto platne, že keď nejde o život, nie je to až také zlé. Musíme veriť, že Slovensko je nielen geografickou, ale aj spoločenskou súčasťou Európy."
