"Prepáčte mi, že občas vybuchnem smiechom, nikdy so mnou totiž nechcelo hovoriť toľko ľudí ako po zápase s Kóreou. Dotiahli ma aj s trénerkou pred televíznu kameru. Som totiž dosť dobrá angličtinárka, ale reportér hovoril tak rýchlo, že som prosebne pozerala na pani Hejkovú, aby mi pomohla. Keď som išla na ihrisko päť minút pred koncom zápasu, ani som si neuvedomovala, že o bod prehrávame. Bolo mi jasné, treba vyhrať. Že mi to tak vyšlo, som nečakala, som šťastná, aj preto ten smiech. Bol to určite môj životný zápas, ešte som nehrala na takej úrovni také dôležité stretnutie. Priznávam sa, sedieť na lavičke v posledných minútach, ak sa láme chlieb, je pre mňa utrpením. Pálili ma dlane. Ani som hneď nezaregistrovala, ako mi trénerka dáva pokyn, aby som išla striedať, v takom som bola napätí. Na ihrisku som však rýchlo precitla, a hneď prvá akcia mi vyšla. To poteší, dodá sebadôvery. Postup je ale dielom kolektívu. Také hráčky, ako sú Anka Kotočová, Zuzka Kameníková, Iveta Bieliková, strhnú príkladom. Nebolo to vôbec ľahké. V živote som nevidela, aby hráčka o dve hlavy nižšia, dva metre za trojkovým oblúkom, presne triafala. Pre nás je to neskutočné, ony sa o to pokúšali stále a padalo im."

Autor: pf