Nedýchateľná horúčava v sále bratislavského Českého centra, kde počas hudobných predelov pesničkára Vladimíra Mertu, ktorému to s hlasom evidentne nešlo ani podľa vlastných predstáv, dávala špička slovenského filmárskeho sveta prednosť chladenému pivu vo foyer, poznačila vo štvrtok večer slávnostné udeľovanie výročných cien Slovenského filmového zväzu (SFZ), Únie slovenských televíznych tvorcov a Literárneho fondu za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu roka 1997. Predseda SFZ Dušan Trančík hneď v prvej vete svojho príhovoru na seminári o budúcnosti filmovej a televíznej tvorby na Slovensku, ktorý celý deň v Českom centre predchádzal ceremoniálu, skonštatoval, že zväz prekonáva od jesene 1996 azda najťažšiu etapu svojej existencie. Súčasný stav v SFZ je podľa Trančíkových slov tak „zrkadlom úbohosti a krátkozrakosti kultúrnej politiky štátu“, ako aj zákonitých prehier filmárov v súboji s ňou. Priam undergroundová atmosféra večera, na ktorom sa rozdávajú najprestížnejšie slovenské filmové ocenenia, je takisto nevyhnutným dôsledkom tejto situácie. Neveľmi vydarená koncepcia ceremoniálu však s ňou nemusela mať nič spoločné. O čo dôstojnejšie by bolo pri nedostatku financií na samotnú činnosť zväzu vzdať sa napríklad recepcie a, povedzme, pri jednom poháriku vína sa sústrediť na podstatu odmeňovania nedoceňovanej práce. Po dlhých rokoch si pozornosť vyslúžila činnosť kameramana Stanislava Szomolányiho, legendárneho spolupracovníka režiséra Štefana Uhra, s ktorým v 60. rokoch vytvoril významné filmové diela ako Slnko v sieti, Organ a Panna zázračnica. Štartovacím výstrelom do vyvetraného foyer bol už nešťastný krok otvoriť podujatie najdôležitejšou cenou, Igricom pre Szomolányiho za jeho celoživotné dielo. Po neúčasti herečky Zity Furkovej (pre povinnosti v divadle), ocenenej za postavu vo videofilme Priateľstvá padajúceho lístia od režiséra večera Juraja Nvotu, ktorý za ňu cenu prevzal, po dvoch neudelených Igricoch a po ocenení dokumentu Času je málo a voda stúpa od dvojice autorov Dežo Ursiny (in memoriam) a Ivo Brachtl, už rozdávali dvanásť prémií a štyri ceny filmovej kritiky za viditeľne zníženej pozornosti publika.
Pár hodín pred prevzatím Igrica za celoživotné dielo ešte kameraman Stanislav Szomolányi vo štvrtok nakrúcal pre televíziu v priestoroch Umeleckej besedy, kde bola inštalovaná expozícia druhého ročníka Salóna európskej karikatúry. „V poslednom čase sa venujem najmä televíznym portrétom mojich priateľov - maliarov, akými sú Milan Laluha alebo Rudolf Krivoš. Odjakživa som bol zvyknutý na väčšie projekty a celý život som sa s nimi ,boril‘, ale musím priznať, že teraz nastala trocha väčšia pauza,“ povedal pre SME kameraman, ktorý ďalej napríklad s Martinom Hollým nakrútil Baladu o siedmich obesených, podieľal sa na Uhrovom filme Pásla kone na betóne a v roku 1995 s režisérom Stanislavom Párnickým aj na jeho pokračovaní …kone na betóne. Sám za najsilnejšiu časť svojej tvorby považuje nástup generácie novej československej vlny 60. rokov. „Nedávno som si doma pozrel Slnko v sieti - tentoraz ako konzument, nie ako tvorca - a divácky som bol veľmi príjemne oslovený,“ uviedol Szomolányi. Dobrý pocit má aj ako profesor na VŠMU zo svojich študentov. „Som rád, že môžem odovzdávať svoje skúsenosti mladším. Sú naozaj dobrí, majú vynikajúce výsledky a vyrastá z nich nová generácia kvalitných kameramanov.“ Na otázku, aké majú podľa neho v súčasnej situácii slovenskej kinematografie možnosti, dodal: „Na rozdiel odo mňa sú všetci niečím zamestnaní, každý z nich na niečom pracuje…“
Dve ocenenia (prémiu i Cenu Ruda Slobodu od spoločnosti LITA) si na svoje konto pripísala prevratná publikácia Dejiny slovenskej kinematografie, do ktorej nezvyčajné množstvo faktografických materiálov sústredili Jelena Paštéková a Václav Macek. „Na knihe sme začali pracovať v roku 1992 na pôde Slovenského filmového ústavu. Tam sa odohrávali prvé diskusie, vznikal celý plán písania, ale po príchode nového riaditeľa sme boli z ústavu prepustení a nemohli sme v práci pokračovať na inštitucionálnej pôde. Začali sme učiť na VŠMU, ktorá nám poskytla aj isté materiálne zabezpečenie projektu. Vlastné písanie trvalo asi tri roky,“ uviedla pre SME J. Paštéková. „Študovali sme - možno ako poslední - aj archívy, ktoré sa skrývajú na Kolibe. Napríklad listy, ktorými z ústredného výboru KSČ intervenovali do tvorby filmárov. Posledné dva roky sme sa venovali iba zháňaniu peňazí.“ Práca na rozsiahlom diele ovplyvňovala i rytmus rodinného života. „Vedeckú prácu si človek musí naozaj odsedieť. Staršia dcéra sa ma raz spýtala: ,Mami, a ty si chcela vedecky pracovať, alebo ťa nikde inde nebrali?‘ Rodina sa na takýchto šialencov díva trocha inak, ako to potom vyzerá na odovzdávaní cien,“ dodala Jelena Paštéková. Štatistiku prameňov a zdrojov, s ktorými pracuje, si nerobí na kilogramy ani na strany papiera. Skôr sa to dá na metre. „Chodila som do Slovenského národného archívu študovať 50. roky v slovenskej kinematografii, bolo horúce leto, všetci boli na kúpaliskách, a keď ma tam tá pani zasa videla, povedala: ,Už sem chodíte len vy a tí naši šialení historici.‘ Dávala mi možno päť metrov vysoké hŕby, a keď som si tak pomyslela, že z toho na uverejnenie ani nemusí nič dôležité byť… Ale archívy sú veľmi príťažlivé. Keď v nich človek nájde stopu, po ktorej sa môže vydať, a podarí sa mu urobiť príbeh, zaznamenať osud filmu, objaví sa skrytá história, ktorú diváci v kine nevidia. Bol to jeden z najzaujímavejších projektov, ktorý som doteraz robila.“
Rasťo Piško na záver večera predniesol okrem vlastnej, asi desať rokov starej básničky o fiktívnych stretnutiach s renomovanými svetovými režisérmi, konkurujúcimi Martinovi Ťapákovi pri nakrúcaní Tarzana, aj monológ o tom, ako na Slovensku nenakrútiť film. Generálny riaditeľ sa v ňom len pred pár dňami vrátil z Himalájí a s „macatou“ plavovlasou skriptkou i s dramaturgičkou pátrali v slovníkoch po tom, kto alebo čo je vlastne Pribina. Spolu s pôvodom v histórii kniežat či v produkcii mäsokombinátu je naporúdzi aj iná odpoveď. Film, ktorému asi nikdy nebude súdené poťažkať v rukách Igrica.
DALIBOR HLADÍK
