Pred štyrmi rokmi najväčšia nezisková vedecko-vzdelávacia inštitúcia na svete National Geographic Society so sídlom vo Washingtone vydala knihu Fotografie - National Geographic, v ktorej sú vybrané najlepšie fotografie uverejnené v časopise National Geographic za posledných dvadsať rokov. V preklade M. Krupu ju nedávno pre slovenský trh pripravilo vydavateľstvo Slovart. Snímky, sprevádzané zasvätenými komentármi autorov, zachytávajú jedinečné prírodné úkazy a okamihy zo života ľudí a zvierat na celom svete. Autorka knihy Leah Bendavid-Valová rozčlenila knihu do piatich kapitol venovaných piatim hlavným oblastiam, ktorými sa National Geographic Society zaoberá: prírodou všetkých kontinentov, životom pod hladinou riek, jazier, morí a oceánov, vedou - od astronómie cez archeológiu až po výskum ľudských zmyslov a v neposlednom rade aj Spojenými štátmi a kultúrami ďalších krajín sveta. Jednotlivé zábery dopĺňa rozprávanie fotografov, ktorí sa zverujú so zážitkami z práce v teréne: s veselými a aj s tými, čo naháňajú hrôzu, no vždy s pútavými. Autorka knihy komentuje fotografie z technického, novinárskeho aj umeleckého hľadiska. Úvodná kapitola sa venuje histórii - tomu, ako sa postupne v časopise National Geographic formoval prístup k fotografii. Nezastupiteľnú úlohu v nej mali vizionári, ktorí verili revolučnej myšlienke, že fotografia je schopná vyjadriť podstatné pravdy o našom svete. Jednotlivé snímky sú dôkazom talentu a vynikajúcich schopností fotografov časopisu National Geographic. S jedným z najslávnejších z nich - Fransom Lantingom - sa redaktori denníka SME stretli na minuloročnom knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom. Vtedy sa tiež dohodlo, že po svojej ďalšej ceste po Afrike a Antarktíde sa so SME podelí o svoje nové zážitky.
FRANS LANTING
A KONRAD LORENZ
Muž strednej postavy, s pestovanou bradou, úspornými gestami, nakrátko ostrihanými vlasmi - jednoducho človek, ktorého si vieme skôr predstaviť ako manažéra úspešnej firmy, a nie ako neohrozeného fotografa krvilačných šeliem. Taký je štyridsaťšesťročný Frans Lanting - azda najslávnejší fotograf zobrazujúci život zvierat, ktorý už niekoľko rokov pracuje pre prestížny National Geographic. „Veľakrát som sa ocitol v situáciách, keď som si už myslel, že mám všetko zrátané. Keď som bol mladší, pomáhal mi hádam len Pán Boh. Neskôr som si už pomáhal trochu aj svojimi skúsenosťami.“ Vyznanie Fransa Lantinga nie je nadnesené. Jeho fotografie z bezprostrednej vzdialenosti nebezpečných šeliem, divých slonov, agresívnych vtákov a dravých krokodílov - navyše často fotografované v extrémnych klimatických podmienkach, hovoria za všetko. „Samozrejme, často si pomáham automatickým fotoaparátom, ktorého spúšť aktivuje infračervený lúč. I tak sa mi napríklad počas ročného pobytu pri rieke Okavango podarilo urobiť iba jedinú fotografiu leoparda. Niekedy však išlo aj o život. Zvieratá pred objektívom totiž nie sú vycvičené cirkusovou drezúrou, ale sú to ‚prírodné tvory‘. Pri správnom pochopení ich denného rytmu a správania mi pomohlo dlhoročné štúdium Konrada Lorenza, ktorý veľmi presne popísal ich chovanie. Nebol to však jediný problém mojej práce. Peniaze spomínať nebudem, lebo pomerne veľmi skoro sa mi pomocou fotografií podarilo slušne si zarábať na živobytie. Boli to klimatické extrémy, ktoré mi najmä v ‚učňovských rokoch‘ robili značné ťažkosti.“
SPONTÁNNOSŤ A MANIPULÁCIA
Rodák z najväčšieho európskeho námorného prístavu Rotterdam urobil svoju prvú fotografiu, keď mal 21 rokov - na cestu po národných parkoch Spojených štátov si požičal matkin fotoaparát. Nerobí mu problém trochu zmanipulovať skutočnosť, ak nenarazí na situáciu, ktorú v prírode hľadá. „Mohol by som do smrti sedieť v pralese na Borneu a nikdy by som sa nedočkal prirodzenej situácie, ktorá by mi umožnila bez akéhokoľvek umelého zásahu zachytiť žabu v skoku vysoko nad zemou.“ Tak si nachytal žaby a umiestnil ich tam, kde sa dostal so svojím fotoaparátom. Tým síce umelo vytváral podmienky na vyvolanie situácie, ktorú chcel odfotografovať, ale necháva aj dosť priestoru na spontánne chovanie zvieraťa. „Zviera sa môže slobodne rozhodnúť, čo bude robiť, ja len reagujem,“ usmeje sa Lanting, keď odpovedá na otázku spôsobu fotografovania zvierat.
„Je veľa dobrých fotografov, ktorí majú skvelé fotografie ľudí. Ja som si našiel priestor inde… Keby som mal hovoriť o svojich prvotných inšpiráciách, tak sú to severské rozprávky o dobrodružstvách Nicka Holgerssona, ktorý na divokej husi objavoval ríšu zvierat.“ Kde končia hranice ľudskej fantázie a nastupuje skutočnosť, kde sa končí svet ľudí a nastupuje ríša zvierat? „Moje fotografie, aspoň dúfam, sú svojím svetom, ktorý nechce byť manipulovaný korunou tvorstva.“ Borneo, Grécko, Galapágy, Antarktída, kanadské tundry, Madagaskar, Botswana, Keňa - miesta, ktoré si vybral za svoje exteriéry Frans Lanting. „Priznám sa, mám rád miesta, kde necítiť ľudskú stopu. Aj správanie zvierat je iné, spontánnejšie, možno veľakrát aj nevypočítateľnejšie. Niekedy mi trvá celé týždne, kým prídem na pravú chuť daného miesta, pričom počas nich spotrebujem kilometre filmu. Ten výsledný záber, ktorý je trebárs v knihe, a je, dajme tomu, vydarený, si treba odmakať. Najprv som si myslel, že keď mám dobrý záber, môžem ísť ďalej, na iné miesto. Potom som prišiel na to, že objekt - zviera - treba sledovať. Obraz sa totiž vyvíja a za niekoľko sekúnd po vydarenom zábere môže nasledovať ešte zaujímavejší…“
PRÍBEHY MEDZI ANTARKTÍDOU A AFRIKOU
Kvalitná fotografia často vzniká za extrémnych situácií. Niekedy je to svišťanie guliek okolo hlavy, inokedy chladnokrvnosť pri fotení ľudského utrpenia a, samozrejme, nevyspytateľná náhoda. U Fransa Lantinga sú to klimatické podmienky. „Keď som fotil v Antarktíde tučniaky, skoro mi omrzli nohy. Bolo mínus tridsať stupňov, no nefúkalo, a tak sa mi zdalo, že mi nič nehrozí. Trochu som sa vzdialil od základného tábora a zrazu prišla náhla zmena počasia a mal som problémy. Tučniaky sa dali dohromady, aby im bolo teplejšie, no ja som bol vystavený krutému mrazu. Zrazu sa vodca oddelil od klbka a išiel smerom ku mne. Nevedel som, čo mám robiť a len som stál. Potom sa pootočil, urobil niekoľko krokov stranou a vrátil sa medzi svojich. Pochopil som, ukázal mi cestu, odkiaľ som prišiel. Zachránil ma. Po mesiaci liečby som si zachránil aj nohy. To všetko chce skúsenosti a poriadnu dávku šťastia. Stále sa však cítim začiatočníkom, ktorý nadšene objavuje všetko nové…“
Iná príhoda slávneho fotografa pochádza z Okavanga v Botswane z fotografovania slonov. „Tam už omrzliny síce nehrozili, no slony, aspoň ich samci, neboli také ústretové ako dobrácke tučniaky. Mal som vyhliadnuté jedno napájadlo, kde sa pomerne veľké stádo slonov pravidelne podvečer chodilo napiť a osviežiť sa. Všimol som si jednu slonicu, ktorá čakala malé, a povedal som si, že počkám, kým sa narodí. Jedného dňa prišla aj so svojím menším - hoci tristokilovým - čerstvo narodeným potomkom. Boli niekoľko metrov od čriedy, pretože matka sa rýchlosťou prispôsobila malému. Išiel som teda k nim a začal som fotiť. Neuvedomil som si, že som dostal medzi nich a samca, ktorý si ma všimol a išiel zahnať votrelca. Neuveriteľná zhoda okolností chcela, že mláďa si vyhliadla za svoju potenciálnu obeť aj svorka hladných levov, ktorá poľovala obďaleč. Našťastie samec ju zavetril takmer súčasne s mojou maličkosťou a rozhodol sa pre väčšie a, pravdepodobne, pre neho známejšie zlo. Nebolo mi viac treba a rýchlo som sa odpratal. Neskôr som nafotil aj toho samca…“
KNIHA EYE TO EYE - NAJKOMPLETNEJŠIE PORTFÓLIO F. LANTINGA
Prezentácia knihy Fransa Lantinga Eye To Eye (vo voľnom preklade Zoči-voči), ktorá vyšla v známom nemeckom vydavateľstve Benedikt Taschen, bola jednou z udalostí 49. ročníka knižného veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom (od 15.-20. októbra 1997). Pôvodom holandský fotograf žijúci v kalifornskom meste Santa Cruz prišiel do Frankfurtu spolu so svojou šarmantnou životnou družkou Christiane Eckstromovou - dlhoročnou pracovníčkou National Geographic Society, ktorá v poslednom období spolupracovala na niekoľkých Lantingových knihách. Spomeňme aspoň Okawango - Posledný africký raj (1993, Zabudnuté raje (1993) či Zvierací atléti (1996). Eye To Eye je však Lantingovým zatiaľ najúplnejším portfóliom majstrovských fotografií zvierat, medzi ktorými nechýba ani fotografia dvoch rodičov antarktického tučniaka skláňajúcich sa nad svojím mláďatom, ktorá sa stala čitateľsky najúspešnejšou obálkou vo viac než storočnej histórii časopisu National Geographic, alebo fotografia orangutana z Bornea, za ktorú Frans Lanting získal v roku 1996 na World Press Photo 1. cenu v kategórii Príroda a životné prostredie. Kniha, ktorá vyšla vo viacerých jazykových mutáciách, vznikala počas dvadsiatich rokov práce pre popredné časopisy. Lanting sa pri prezentácii nezabudol poďakovať vydavateľovi za to, že mu dal pri jej obsahovej skladbe i formálnom výraze voľnú ruku, pričom okrem vydavateľa a grafika sa na jej príprave zúčastňoval len samotný autor s Ch. Eckstromovou. Na otázku, či popularizácia prírodných rajov v 40-miliónových nákladoch National Geographic nespôsobí turistický boom a tým následnú skazu panenských svetov, Lanting odpovedal, že si to nemyslí. „Práve naopak, som presvedčený, že keď sa to dostane do povedomia ľudí, podarí sa ľahšie získať finančné prostriedky na záchranu prírody. Precestoval som naozaj doslova celý svet a je v ňom ešte veľa čarokrásnych zákutí, ktoré sa oplatí zachrániť. Ekosystém je síce narušený, ale závisí od nás, či ho opäť dáme do rovnovážneho stavu. Budúcnosť totiž závisí práve od nás…“ ĽUDO PETRÁNSKY ml.
LEAH BENDAVID-VALOVÁ
Autorka reprezentatítvnej publikácie Fotografie National Geographic je vedúcou redaktorkou knižného oddelenia National Geographic Society. Bola zodpovednou aj vedúcou redaktorkou pre oblasť ilustrácií siedmich kníh vydaných spoločnosťou, vyberala fotografie pre časopisy U.S. News and World Report, Science, National Wildlife a iné, je aj autorkou niekoľkých populárno-náučných textov o fotografii, napríklad článku o švédskom fotografovi Lennartovi Nilssonovi pre časopis In Health. Leah Bendavid-Valová je autorkou knihy Changing Reality: Recent Soviet Photography (Meniaca sa skutočnosť: Nová sovietska fotografia), ktorá vyšla v roku 1991.
NATIONAL GEOGRAPHIC SOCIETY
Najväčšia nezisková vedecko-vzdelávacia inštitúcia na svete bola založená roku 1888 s cieľom „šíriť a propagovať geografické poznatky“. Od tej doby podporuje vedecký výskum a sprostredkúva informácie deviatim miliónom svojich členov na celom svete. Pre milióny ľudí vydáva National Geographic Society časopisy a knihy, vyrába televízne programy, videokazety, publikuje mapy a atlasy, poskytuje granty na výskum, organizuje súťaže, semináre pre pedagógov a poskytuje moderné učebné pomôcky. Spoločnosť je financovaná z členských príspevkov a príjmov z predaja svojich výrobkov. Jej členovia pravidelne dostávajú časopis National Geographic, ktorý je oficiálnym periodikom spoločnosti, majú zľavy na niektoré ďalšie výrobky a majú aj iné výhody.
