Napriek tomu, že v čase druhej svetovej vojny bola komunita košických Židov najpočetnejšia na Slovensku - tvorilo ju vyše 11 tisíc domácich Židov a takmer 3 tisícky Židov, ktorí tu hľadali útočisko pred deportáciami predovšetkým z Poľska a zo Slovenska, obnovujú sa tradície tohto etnika v Košiciach len veľmi pomaly. Je to aj v dôsledku toho, že holokaust takmer nikto z nich neprežil. A tí, ktorí sa vrátili, Košice čoskoro opustili. „Videl som už celý svet a teraz, takmer na sklonku svojho života, som sa dostal aj do zeme svojich predkov. Túžil som po tom už veľmi dlho. Ale jediný môj príbuzný, ktorý prežil Auschwitz, z Košíc po roku 1945 emigroval a nechcel sa sem už nikdy vrátiť,“ konštatoval Abraham Levy. Prvýkrát v živote prišiel preto do Košíc až minulý týždeň, aby tu navštívil hroby svojich predkov. Zároveň včera počas spomienkovej tryzny na počesť 54. výročia posledného transportu Židov z Košíc do koncentračných táborov predniesol modlitbu za mŕtvych. Pamiatku obetí si včera spolu s ním pripomenuli pri pamätníku holokaustu na Židovskom cintoríne v Košiciach asi tri stovky blízkych i vzdialených príbuzných obetí z rôznych končín sveta. „Predstavovali sme si, že my, maďarskí Židia, máme právo zostať vo svojej zemi, veď sme maďarskí občania. Zhromaždení v synagóge na dnešnej Puškinovej ulici sa muži celú noc modlili pred skriňou aron ha-kodeš, kde bola uložená posvätná tóra,“ píše vo svojich pamätiach na tragickú jar 1944 jedna z mála, ktorí prežili holokaust - Marta Kalmanová. Tisícky Židov v Košiciach však uverili, že idú na smrť, až keď objavili koľajnice vedúce z tehelne, kde boli deportovaní smerom von. Pred 54 rokmi tak prestalo nad Košicami tĺcť židovské srdce. „Aj preto,“ zdôraznil vo svojom príhovore Ivan Kolín, predseda Židovskej náboženskej obce v Košiciach, „sme povinní sa stretávať na tomto mieste a pripomínať si tých, ktorí zomreli nevinní.“

KRISTÍNA MAGDOLENOVÁ