storočia“. Americký týždenník Newsweek na margo celej situácie napísal, že svet sa ocitol opäť na okraji jadrovej priepasti - možno bližšie, ako v roku 1962 počas kubánskej krízy. Každá minca má však dve strany: na situáciu nečakane pohotovo zareagovalo všetkých päť jadrových mocností - stálych členov Bezpečnostnej rady OSN - ktoré sa vo štvrtok uplynulého týždňa zišli v Ženeve, aby rokovali o možnostiach, ktoré majú v danej situácii. Vidieť ministrov zahraničných vecí Číny, Ruska, USA, Veľkej Británie a Francúzska, ktorí sa aj napriek drobným názorovým odlišnostiam dokážu dohodnúť na ďalšom spoločnom postupe, nie je až také bežné. Podľa britského ministra Robina Cooka sledovalo stretnutie dva hlavné ciele: po prvé odradiť obe krajiny od ďalšieho testovania a po druhé začať s nimi konštruktívny dialóg.
Skupina piatich nukleárnych mocností - označovaná aj ako P5 - dala jasne najavo, že nemieni Indiu ani Pakistan akceptovať ako svojich nových, rovnoprávnych členov. Vyzvala ich, aby pristúpili na Dohodu o nešírení jadrových zbraní z roku 1970, ktorá uznáva členov spomínanej P5 ako jediné oficiálne jadrové mocnosti a na Medzinárodnú konvenciu o zákaze testovania jadrových zbraní z roku 1996 (CTBT - 187 signatárov s výnimkou Indie, Pakistanu, Brazílie a Kuby).
V čase, keď sa Južná Afrika, Brazília a Argentína vzdali svojich nukleárnych zbrojných programov a bývalé sovietske republiky Ukrajina, Bielorusko a Kazachstan dobrovoľne odovzdali jadrové zbrane za istú finančnú kompenzáciu Západu, bol svet najnovšími ázijskými pokusmi doslova zaskočený. Natoľko, že prvé indické výbuchy vyvolali malý škandál dokonca aj v samotnej centrále americkej CIA, ktorá o ich príprave nemala vraj ani tušenia (!). Jednoznačným výsledkom rokovaní bolo konštatovanie, že v súčasnej situácii je potrebné urobiť všetko preto, aby sa India a Pakistan necítili byť zahnaní do kúta. „Našou snahou je zainteresovať ich do celého procesu, nie izolovať ich,“ povedala na margo stretnutia americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová.
Súčasné napätie medzi Indiou a Pakistanom prirovnávajú mnohí k studenej vojne medzi Moskvou a Washingtonom. S tým rozdielom, že obe krajiny nedelí žiadna nárazníková zóna, ale priama hranica. Ideologické rozdiely z čias studenej vojny supluje ešte nebezpečnejší náboženský fanatizmus a dlhodobý územný spor o Kašmír, ktorý sprevádza obe krajiny už od získania samostatnosti od Británie a následného odtrhnutia Pakistanu v roku 1947. Americkí vojenskí stratégovia vypočítali, že prípadný jadrový konflikt oboch rivalov by mal katastrofálne následky: 100 miliónov mŕtvych. Nie je isté, či obe krajiny už majú vo svojom arzenáli jadrové hlavice, nie je však tajomstvom, že vyvinuli vhodné nosiče stredného doletu a že dokázali „vyrobiť“ aj jadrovú reakciu. Nedávne 14-percentné zvýšenie indických nákladov na zbrojenie a celú štvrtinu štátneho rozpočtu, ktorú na svoju armádu venuje Pakistan, označil nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel v prípade krajín, ktoré nedokážu nasýtiť ani vlastné obyvateľstvo, za škandalózne. Jeho slová však vôbec neprekážajú rozvášneným oslavujúcim davom v uliciach Naí Dillí a Islámábádu: fanatizmus môže mať totiž rôzne podoby, takmer vždy však vedie skôr či neskôr k sebazničeniu.
JURAJ KITTLER
