Veriaci sa skúmavo obzerajú okolo seba, snažiac sa uhádnuť, ktorý trúfalec sa odvážil znesvätiť podobným spôsobom dôstojnú chvíľu. Situáciu však zachráni sám pán farár: nacvičeným pohybom siahne pod bohoslužobné rúcho a z vrecka vytiahne mobilný telefón…
Mobilné telefóny, „telefonini“, ako ich nežne nazývajú obyvatelia Apeninského polostrova, sa už dostali takmer všade. Predseda talianskeho Senátu Nicola Mancino si nedávno posťažoval, že v rokovacej sále „je až príliš veľa mobilných telefónov, ktoré zvonením prerušujú neraz aj samotné hlasovanie“. Doslova mániou sa stalo telefonovanie počas jazdy v aute, ale aj na malých skútroch, ktoré sú najpopulárnejším dopravným prostriedkom rímskej mládeže. „Sí mamma, sto arrivando, butta la pasta…“ - áno, mami, už idem, hoď do vody „pastu“ (teda cestoviny) - môžete počuť kričať večer v dopravnej zápche dôstojne vyzerajúceho mladíka v obleku cez okienko jeho nablýskanej Alfy. Úplnou špecialitou je telefonovanie z rohu ulice v rannej špičke, keď človek sotva počuje aj vlastného slova. Gestikulujúce postavičky s mobilným telefónom v ruke akoby chceli ukázať svojim susedom, že aj oni sa už stali členmi klubu, že na to skrátka majú. Podobne ako ďalších viac ako 13 miliónov spoluobčanov - teda viac ako pätina národa, ktorá sa už môže pochváliť svojím vlastným „telefoninom“. Psychológovia však upozorňujú, že mánia s mobilnými telefónmi môže mať aj negatívne dosahy. „Toto správanie častokrát vyvoláva istú formu závislosti,“ hovorí sa v článku, nazvanom príznačne „Všetci k telefónu, sme predsa Taliani“, publikovanom v časopise Donna. Užívateľom malých mobilných telefonických prístrojov podľa neho častokrát ani nejde tak „o samotnú komunikáciu, ktorá je veľmi biedna, ako o pocit istoty, že v každej chvíli existuje niekto, kto je dosiahnuteľný, s kým môžu spolu hovoriť“. Taliani azda ani nemohli dostať do vienka dar, ktorý by lepšie korešpondoval s ich národným naturelom. (jk, REUTERS)
