Jaroslav VOLF, narodený 3. apríla 1952 v Hodoníne. V roku 1975 promoval na Chemicko-technologickej fakulte SVŠT v Bratislave, v roku 1982 ukončil postgraduálne štúdium VŠE v Bratislave. Pracoval ako výskumný pracovník, vedúci oddelenia a vedúci odboru vo Výskumnom ústave chemickej technológie v Bratislave. Zakladajúci člen SDSS, 1990-91 ústredný tajomník, 1991-92 podpredseda, 1992-93 po autonehode A. Dubčeka úradujúci podpredseda, od roku 1993 predseda SDSS. Od roku 1994 poslanec NR SR. Manželka Darina (45), deti Monika (22) a Marek (16).
Stretnúť sa s Jaroslavom Volfom nie je až také zložité. Horšie je, keď s ním chcete stráviť dlhší čas, ako len na prehodenie niekoľkých zdvorilostných fráz.
Keď sa však dohodnete na termíne, plne sa vám venuje. Ako ináč, reč sa točí okolo politiky. J. Volfa lákala ešte pred novembrom 1989. "Obdivoval som politikov a politiku Palmeho, Brandta, Kraiskeho." A potom, keď v novembri 1989 stál na námestí, keď videl spoločenský pohyb a šancu niečo zmeniť, rozhodol sa, že bude aktívne pôsobiť v politike aj on. Po krátkom pôsobení v podnikovej VPN-ke sa zapojil do obnovy sociálnej demokracie na Slovensku. To bolo v decembri revolučného roku. "Podieľal som sa na utvorení prvého programu strany. Postupne som prešiel cez post ústredného tajomníka, podpredsedu za čias Alexandra Dubčeka až po predsedu strany." Podľa J. Volfa poslaním sociálnej demokracie je vyrovnávanie rozdielov medzi ľuďmi v sociálnom a spoločenskom postavení, aby mohli žiť dôstojným životom. "Skrátka, je to o tom, aby sa problémy vždy riešili vyrovnávaním rozdielov a sociálnou spoluprácou. Preto vidím pre sociálnu demokraciu obrovské perspektívy. Aj na Slovensku." Na námietku, prečo SDSS nemá takú podporu, akú by mohla mať, J. Volf povedal: "My sme krajina, ktorá sa transformuje a kde ľudia ešte len hľadajú svoje miesto. Veľkú časť ľavicovo cítiacich voličov svojimi populistickými rečami obsadil Mečiar. Pre sociálnu demokraciu je na Slovensku veľký potenciál, pretože v našich ľuďoch je zmysel pre spravodlivosť a ľudia si vždy hľadali cestu k sebe. Je to krajina, kde Alexander Dubček ako sociálny demokrat má najväčšie renomé. Veľkú perspektívu vidím v mladej generácii."
Život politika nie je ľahký. Najmä pre jeho rodinu. Našťastie rodina J. Volfa má pre jeho prácu pochopenie. "Vysoko si oceňujem pochopenie a obrovskú pomoc manželky." J. Volf nie je typ patriarchálnej hlavy rodiny. Keď je doma, umýva riad, upratuje či vysáva. Rád nakupuje. Susedia ho vídavajú vynášať smeti. Boli časy, keď sa usiloval vyrovnať manželke i vo varení, ale dnes to necháva na ňu. "Ale sú prípady, keď varím aj ja. Sú to jedlá, na ktoré mám svoj vlastný recept, najmä fazuľový guláš. Deti ho majú rady, manželka si zatiaľ nezvykla. Neviem, či to je kvôli pocitu, že jej rastie konkurencia..." smeje sa J. Volf.
Rodinným politickým kritikom je dcéra Monika, študentka práva. "Ona je vôbec veľmi kritická. Ale mám tento postoj rád, pretože ma to obohacuje, keď počujem zo svojho najbližšieho okolia pripomienky k svojim aktivitám," dodáva J. Volf. Syn Marek vychádza otcovi v ústrety a dokonca mu pomáha pri prezentácii strany, roznáša propagačné materiály, letáky a pod.
A čo robí J. Volf vo voľnom čase? "Keď som bol mladší, bolo aj viac voľného času. Zaujímal ma šport, ale, priznávam sa, väčšmi pasívne ako aktívne." Dodnes však veľkou láskou J. Volfa zostala literatúra, najmä poézia. Bavila ho aj novinárčina - na bývalom pracovisku redigoval podnikové noviny. Vo chvíľach oddychu J. Volf najradšej číta a počúva hudbu. Aj modernú. "Akurát už nesledujem názvy skupín a skladieb," usmieva sa J. Volf. Jeho "klasikou" sú však Beatles, Deep Purple, Pink Floyd. Z jednotlivcov sa mu vždy páčil John Lennon. V literarúre J. Volf neopúšťa knihy svojej mladosti. Nedávno si opäť "zgustol" na Romanci pro křídlovku. Dnes listuje v knihách Milana Kunderu a Dušana Mitanu.
J. Volf sa sám považuje za otvoreného človeka. Nemá rád chamtivosť, aroganciu, klamstvo, krivdy. Podľa neho sú to veci, ktoré nám najväčšmi znepríjemňujú život. U ľudí si vysoko cení úprimnosť, zmysel pre toleranciu. Má rád láskavých ľudí, ktorí sa vždy usilujú nájsť cestu k tomu druhému. "Bolia ma krivdy, najmä keď sa dejú bezbranným ľuďom. Myslím si, že vzájomné porozumenie, hľadanie lepších stránok človeka, toho, čo je v ľuďoch dobré - to je cesta k spolupráci a fungovaniu normálnej spoločnosti."
Autor: Pavol Prikryl
