Peter Slivka, Katarína Hasprová, Stano Slovák, Zbyněk Džadoň a Stano Král. Ten posledný sa predstavuje v nezvyklej podobe. Po úlohách poväčšine kladných, chlapčenských hrdinov hrá, spieva a tancuje ducha Uriáša, ktorý sa po smrti stáva Dávidovým sokom. „Nemŕtvole“ je adekvátne nielen jeho maskovanie a herectvo, ale aj drsný rockový spev. Tiež nová parketa na jeho prevažne kantilénovej speváckej dráhe.* Nie je to prvý muzikál, ktorý ste naskúšali na Novej scéne. Diváci vás tu môžu vidieť v Bednárikovej „pozostalosti“ , teda v Pokrvných bratoch a Jozefovi a jeho zázračnom farebnom plášti. Najúspešnejší slovenský muzikálový režisér ich tu inscenoval pred rokmi, no s úspechom sa hrajú dodnes. Je Kráľ Dávid pokračovaním bednárikovskej línie?
„Nie, je to čosi celkom iné. Bednárikove veci sú barokové, až rokokové. Veľa ,farbí‘, vymýšľa ornamenty režijné, významové, herecké, výtvarné. Kráľ Dávid je oveľa strohejší, štýlovo striedmejší, čistejší. Je to trend, ktorý sa dnes vo svete pri muzikáloch často uplatňuje.“
Nie je však práve povestné Bednárikovo divadelné pôžitkárčenie zárukou obrovskej diváckosti jeho predstavení?
„Iste. Aj preto sme všetci zvedaví, aké široké publikum prijme Kráľa Dávida. Podľa prvých ohlasov to vyzerá, že u ľudí z brandže a u kritiky je prijatý veľmi pozitívne. Mnohí vravia, že je veľmi sugestívny. Ale ako zareaguje širšia verejnosť zvyknutá na limonády a rodinné seriály, to sa ukáže. Publikum je však dnes veľmi rôznorodé, takže sa určite nájdu mnohí diváci, ktorí ocenia aj takýto štýl a prístup.“
Na Slovensku ste hrali vo viacerých svetových muzikáloch, v pôvodnom však máte premiéru. Aké boli vaše úplne prvé pocity, keď ste sa dozvedeli, že vzniká domáci muzikál?
„Slovenský muzikál musí a priori vyvolať najprv pochybnosti. Keď sa vytiahne na repertoár overené dielo, ktoré sa roky hrá všade po svete, nikto zrejme o ňom nezapochybuje. Snáď len o tom, do akej miery sa slovenská inscenácia priblíži svetu a nakoľko bude provinčná. No pri novom muzikáli je všetko predmetom otázok: či je dostatočný príbeh, zaujímavé libreto, či to ľudí osloví… Navyše, Kráľ Dávid je po každej stránke úplne novým projektom, pretože sa pri ňom zišiel úplne neodskúšaný tvorivý tím. Ľudia, ktorí spolupracovali po prvý raz. Všetci sme sa dlho oťukávali, hľadali a mali pochybnosti. No postupom času sa pochybnosti strácali. A tie, ktoré sa ukázali opodstatnené, sme sa snažili odstrániť.“
Je tu mnoho nových mladých hereckých tvárí, ale aj herci, ktorí sa už etablovali ako protagonisti muzikálov - Katka Hasprová, Peter Slivka, vy… Aj takíto ľudia musia prejsť konkurzom?
„Na Slovensku každý konkurz prebieha v dvoch fázach. Prvý je otvorený, kde sa môže prísť predviesť prakticky každý, kto má záujem. No nemôžete čakať, že by sem prišla, povedzme, Zdena Studenková a čakala, než príde na rad s nejakými konzervatoristkami. Preto sa v osobitnom termíne deje ešte takzvané predspievanie, kam prídu ľudia, ktorí už majú za sebou výsledky a buď prejavili záujem o rolu, alebo si ich vytypovalo divadlo. No zaspievať musí každý, hoci by mal za sebou desať muzikálov, cédečka. Pretože muzikálová rola nie je len otázkou hlasu, ale aj toho, ako človek práve vyzerá, či sa vnútorne hodí na rolu, ako si porozumie s režisérom a podobne.“
Od začiatku ste mali záujem o rolu ducha Uriáša?
„Nie. Kedže pôsobím trochu mladšie, než som v skutočnosti, spočiatku sa uvažovalo o role Absolóna, Dávidovho syna. Na konkurze som zaspieval aj agresívny song z muzikálu Malý obchod hrôzy, ktorý hráme v nitrianskom divadle. Zrejme práve vďaka nemu mi napokon ponúkli Uriáša a roly Absolóna obsadili naozaj mladými, dvadsaťštyriročnými chlapcami. Mal som z toho veľkú radosť, pretože Uriáš je pre mňa spevácky aj herecky úplne novou polohou. Doteraz som bol zvyknutý na samé kladné typy a kantilénky, príjemné melódie. A toto je záporná rola a agresívny, miestami až rockový spev.“
Uriášovia sa v Dávidovi alternujú traja. Csongor Kassai, ktorý len vlani skončil VŠMU, a jeho vizáž - ostré črty, orlí nos, vysokú chudú postavu využívajú často režiséri priam ako výtvarný prvok, Ivo Heller, člen spevohry, ktorý o dva mesiace oslávi šesťdesiatku, a vy, naprie tridsiatim siedmim rokom, vyslovene chlapčenský typ. Typovo aj vekovo ste teda veľmi rozdielni. Premieta sa to aj do koncepcií vašich rolí?
„Samozrejme. Pri Csongorovi napríklad režisér naozaj využil jeho výrazný zjav, a keď som pred generálkou odchádzal z divadla, práve som ho zastihol, ako mu v umyvárke strihali hlavu dohola. Bude úplne hrozivý, vizuálne naozaj splňa predstavu o zombie, ktorá práve vyliezla spod zeme. No aj pri iných postavách sú pri alternáciách výrazné posuny. Napríklad Dávida s bradatým a dlhovlasým Petrom Slivkom alternuje popri Dodovi Dubánovi „milovník“ spevohry Jozef Benedik.V každej alternácii sa totiž ráta aj s interným členom Novej scény.“
Od vás nechceli, aby ste sa dali ostrihať dohola?
„Už na predspievaní to bola jedna z prvých otázok režiséra, či budem ochotný nechať si pred premiérou oholiť hlavu. Povedal som, že sa pokojne nechám nahovoriť na kadečo, koniec koncov práve vďaka jednému z mojich nápadov som sa na skúškach dokatoval pri zoskoku lanom, no problémom sú moje iné roly. V prípade biblického Jozefa by to povedzme ešte šlo, no holohlavý vzorný Eddie by Pokrvných bratov úplne zabil.“
Ako to bolo s tým lanom?
„Niekedy mám pocit, že rozumovo skôr patrím tak na VŠMU. V Dávidovi som si napríklad vymyslel, že by bolo efektné, keby sa Uriáš spustil na scénu z balkóna po lane. Najprv tomu v divadle neboli veľmi naklonení, ale nakoniec mi lano priniesli. Šiel som demonštrovať, aké to bude úžasné a vôbec som netušil, čo taký zoskok obnáša. Že keď človek letí dole, neudrží svoju váhu a šmýka sa. Mal som síce rukavice, ale bez prstov, fitnessové, takže som si úplne spálil kožu na lakťoch a na prstoch až na kosť.“
Takže sa lano škrtlo?
„Kdeže. Zohnali sa poriadne rukavice a skáču všetci Uriášovia, vrátane pána Hellera, ktorý o sebe tvrdí, že má dva mesiace do penzie.“
Vás predchádzala povesť herca, ktorý je prchký, a preto sa pomerne často dostáva do konfliktov. Spomínam si, ako ste ešte ako člen Divadla A. Bagara odišli uprostred predstavenia zo scény, lebo v hľadisku sedeli učni, ktorí ostentatívne rušili a provokovali. Pri inscenovaní muzikálu Malý obchod hrôzy sa tiež veľa povravelo o stretoch „záhoráka“ - teda vás, s „východniarom“ - teda Jánom Ďurovčíkom, ktorý kus režíroval. Ako to bolo teraz? Boli ste ochotný „počúvať“ mladého režiséra, ktorý má síce za sebou niekoľko pozoruhodných inscenácií, no muzikál inscenuje po prvý raz?
„Už som sa, nasilu, zmenil. Snažím sa byť čo najmenej nepríjemný, pretože dnes už viem, že na takéto gestá nikto nie je zvedavý. Ale aj keby som si na svoju prchkosť nedával pozor, myslím, že pri spolupráci s Dodom Gombárom by k žiadnym konfliktom nedošlo. Je to veľmi racionálne založený človek, s jasnou režijnou koncepciou, ktorý presne vie, čo chce. Je veľmi pokojný, vie si veci obhájiť, no je prístupný debate.“
Ak sa dá v slovenských pomeroch hovoriť o muzikálovej herečke, určite je to Katarína Hasprová, ktorá si programovo buduje takúto kariéru. Stretli ste sa už pri Jozefovi, možno vás spolu uvidíme aj v slovenskej verzii Draculu. Ako sa vám spolupracuje?
„Veľmi dobre. Až tu sme nadviazali bližší kontakt, pretože v Jozefovi nemáme spoločné partnerské výstupy. Tu áno, spevácke aj herecké. Veľmi ma zaujalo dramatično a emócie, ktoré v sebe Katka má. Možno to bude pre mnohých prekvapenie, pretože sa často automaticky predpokladá, že keď je speváčka technicky a výrazovo veľmi zdatná, má problémy s herectvom. Ona však zvláda obe polohy. Myslím, že má pred sebou skvelú perspektívu a vo svojej generácii je absolútnou jednotkou.“
Katka netají záujem o Bibliu a náboženstvo. Ako je to s vami? Hráte už v druhom muzikáli s náboženskou tématikou.
„Priznám sa, že ja mám naopak veľké slabiny, čo s týka Biblie. Bol som vychovávaný ako ateista, dodnes nie som veriaci, tažke sa v týchto veciach vôbec nevyznám. Až pri skúšaní Jozefa som sa podozvedal, ako to bolo s ním a teraz zasa viem, ako to bolo s Dávidom. Pre mňa sú muzikály vlastne nielen profesným, ale aj vlastivedno-vzdelanostným prínosom. Nedávno som si kvôli nim prečítal Bibliu v obrazoch. Je to snáď štyristostranová kniha a o Dávidovi sú tu len asi štyri strany. V tejto knihe by sa teda našlo hneď sto muzikálových príbehov!“
Ako ste spokojný s textami piesní?
„Sú nádherné. Básnika Jozefa Urbana poznám dávno, dokonca som jeho veci aj recitoval. Ako textár ma zaujal, keď urobil Jankovi Lehockému Čierno-biely svet. Z Urbanových textov vanie niečo zvláštne: akýsi chlad, bolesť, ktoré sa spájajú s racionalitou. A fantasticky sa spievajú.“
Nová scéna bola prvým slovenským divadlom, ktoré začalo s muzikálmi, až po nej vypukol muzikálový boom na našich ostatných scénach. Ako prvá však s nimi aj načas skončila, keďže pre názorové rozpory odišli z predstavení kľúčoví protagonisti ako Zdena Studenková, Paľo Habera, Ján Gallovič, alebo aj vy. Na rozdiel od nich ste sa sem po čase vrátili a s divadlom ďalej spolupracujete. Prečo ste zmenili názor?
„Áno, bol som jedným z tých, ktorí odišli a kvôli ktorému sa tiež nedalo štyri mesiace hrať. Ale potom sa uskutočnilo stretnutie s vedením, na ktorom sme sa dohodli, že sa do muzikálov vrátime. To, že potom časť ľudí zasa od dohody odskočila, ma už nezaujímalo. Som tu na zmluvu ako externista a plním si svoje povinnosti. Aká je momentálna situácia v divadle, ma nezaujíma a vlastne to ani neviem. Pri skúšaní Dávida totiž nikto z Novej scény nebol. Ani autori, ani režisér, ani účinkujúci nie sú členmi divadla, jedinou spojkou bola dramaturgička. A tretia alternácia, interní ľudia z novoscénického súboru, vstúpia do projektu až budúcu sezónu, pretože mali iné povinnosti.“
Nová scéna je divadlom, ktoré vďaka vedeniu nebolo na rozdiel od iných bratislavských scén v priamom konflikte s ministrom kultúry Hudecom. V čase štrajku tu bol dokonca diskutovať so súborom, čoho sa ostatní štrajkujúci divadelníci márne dožadovali. Chodieva sem aj na premiéry, čo tiež uňho nie je pri bratislavských činohrách zvykom. Preto potom prekvapí, keď sa tu ako hosť objaví povedzme Miro Noga, známy zásadným postojom k vládnej garnitúre, ktorý si dokonca na humoristicko-satirickej tvorbe ostro kritizujúcej panujúce pomery postavil časť svojej kariéry. Pre niektorých aj menej angažovaných hercov by bolo neprijateľné byť s Hudecom napríklad na popremiérovom veselí, čo je na Novej scéne veľmi pravdepodobné. Ako je to s vami?
„Myslím, že kontakty s ministrom sú vecou Novej scény a jej interných zamestnancov. Isteže, byť s ministerstvom zadobre je výhodné a mnohé to divadlu uľahčí. Mňa to však ako externistu nezaujíma, ani sa ma to netýka. Osobne nemám rád ministra kultúry za to, ako sa zachoval k divadelníkom. Postupoval veľmi arogantne a panovačne a to, že sa stotožnil s Mečiarovým pasienkovým vyhlásením o treťotriednych umelcoch, za akých označil ľudí ako Ladislava Chudíka či Emíliu Vášáryovú, tak to je pre mňa bodka. Dodebatované. Nemáme o čom diskutovať. Snažím sa však byť nad vecou, pretože všetko je zložitejšie. Keď som sa rozhodol dodržať dohodu a znova sa vrátiť do muzikálov, niektorí herci zo SND, ktorí tiež odišli, potom sľúbili, že sa vrátia a potom sa rozhodli inak, argumentovali, že prečo spievam v divadle, kde je riaditeľ v blízkom vzťahu s Hudecom. Vravím im, ale veď váš riaditeľ Fischer je s ministrom v rovnakom vzťahu. Tiež je ním dosadený a vy ho v podstate akceptujete, keďže všetci skúšate, hráte, máte u neho pracovný pomer. S Jarjabkom sme sa dohodli, že nebudeme do divadla ťahať politiku. A musím povedať, že sa to zatiaľ dodržiava.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
