S prekvapením som sa dočítala, že prominentný konzervatívny britský historik a autor Paul Johnson vidí v Netanjahuovi veľkého štátnika, hneď vedľa izraelských vodcov ako boli Ben Gurion a Menachem Begin. Johnson je totiž presvedčený, že Bibi odvádza dobrú prácu, že má právo nič neriskovať v rokovaní s Arafatom a že to, čo robí, robí správne. (Na rozdiel od Johnsonovho krajana Chaima Bermanta, komentátora londýnskeho Chronicle, ktorý napísal, že Netanjahu nedokáže „urobiť správne ani nesprávne rozhodnutia“.) Nuž, asi je to odo mňa drzosť nesúhlasiť s takou osobnosťou… Hneď od počiatku sa Bibiho vláda zmieta od jednej krízy k druhej: účasť „jastraba“ Arika Šarona vo vláde, krvavé nepokoje po otvorení tunela v západnom Jeruzaleme, zdĺhavý proces odchodu armády z Hebronu, aféra Bar-On, rezignácia dvoch ministrov a ministra zahraničia Davida Levyho, aféra Mashall v Ammáne, ktorá mala následok prepustenie šejka Jásina, ktorý zďaleka nie je neškodným starým chorým mužom, ako sa predpokladalo, napätie vo vzťahoch s Washingtonom a pokračujúca kríza s Palestínčanmi pre dohodu z Oslo. Je naozaj zvláštne, že Bibi po každom kotrmelci dopadne znovu pevne na nohy. Johnson sa zastáva Bibiho, lebo verí, že ak Izrael urobí jednu závažnú chybu, bude to znamenať koniec židovského štátu. Odmieta, že zmrazenie mierových rokovaní by mohlo priniesť novú zrážku s Palestínčanmi a myslí si, že nehrozí ďalšia vojna. Doslova tvrdí: „Nemyslím si, že by sa Arabi ešte raz pokúsili o niečo také. Je tu iba riziko nepokojov, nuž čo?“ a dodáva, že vášne vždy v tejto oblasti boli. Johnson zabúda, že izraelské matky majú až po krk pohľadu na svojich 18-ročných synov, ako potláčajú takéto vzbury… Rešpektovaný historik pokračuje v obdive Begina a pripomína, že aj toho niektorí videli ako nemožného človeka a extrémistu, ale že to bol práve on, kto urobil prvé dôležité kroky a podpísal mier s Egyptom. Pokiaľ sa dobre pamätám, prvé kroky k mieru s Egyptom začala ešte ľavicová vláda pred volebným víťazstvom Likudu a Begin by nikdy neuzavrel mier s prezidentom Sadatom, keby nebolo nátlaku verejnosti (Mier teraz) a prítomnosť Ezera Weizmana a Mošeho Dajana v Camp Davide, už ani nehovoriac o zásluhe amerického prezidenta Cartera. Johnson vidí prvého premiéra Izraela Ben Guriona ako muža silného charakteru a prirovnáva k nemu Begina a teraz aj Netanjahua. Mne sa vidí, že je určitý rozdiel medzi silným charakterom a tvrdohlavými mužmi posadnutými ideológiou. Skôr súhlasím s historikom Šabtajom Tebethom, ktorý vidí Bibiho ako osobu hrajúcu s Izraelom v obrovskej riskantnej hre, ktorá sa nemusí dobre skončiť. Je to hra o vysoké stávky. Otázka je, či Bibi má potrebné vedomosti a patričnú víziu, či je rafinovaný politik, alebo jednoducho politický dobrodruh. Musím sa priznať, že v nesúhlase s pánom Johnsonom mi napadlo, že už možno izraelskej politike nerozumiem. Protest prezidenta Ezera Weizmana proti zastaveniu mierového procesu aj hlasy opozície, že Netanjahu nemá mandát viesť politiku, ktorá ohrozuje mier a bezpečnosť Izraela, ma presviedča, že snáď „rodní synovia“ Izraela vedia viac, čo je dobré pre ich vlasť než historik Johnson. Samozrejme, iba čas ukáže, kto mal pravdu.
EDANA MARASH-BORSKÁ
(Autorka je stálou
spolupracovníčkou SME)
