Ruská politika páchne plynom. Vláda môže padnúť, prezident ochorieť a parlament môže byť rozstrieľaný. Len plyn sa v Rusku bude určite ťažiť najmenej 50 rokov. Železobetónová konštrukcia s 34 presklenými poschodiami je dôstojným pamätníkom, symbolom a sídlom plynárskeho impéria. Ruská akciová spoločnosť Gazprom si nemohla dovoliť postaviť si hrad za menej ako 150 miliónov USD. Prehnaná skromnosť nie je namieste. Legendy o rozprávkovom bohatstve firmy sú plné dohadov. Podnik si stráži svoje tajomstvo veľmi starostlivo, má vlastnú bezpečnostnú službu a všetci zamestnanci sú viazaní svätým sľubom mlčania. Aj z oficiálnych štatistických údajov však vyplýva, že aspoň v Rusku nemá Gazprom žiadnu konkurenciu. O tom, ako sa Gazprom cíti ohrozený na svetovom trhu, svedčí výrok šéfa firmy Rema Viachireva: „Väčšinou nás chcú porovnávať s Nórmi. Akí sú konkurenti? Sú drobčekmi na trhu. Majú zásoby okolo dvoch biliónov kubíkov, a my? 48 biliónov. A to sú len už známe zásoby. Odhadujeme, že v Rusku máme 250 biliónov kubických metrov zemného plynu.“ Sebaistý plynárenský kráľ prezradil aj svoje plány v Európe. Cez Nemecko sa Gazprom pripravuje na „okupáciu“ ďalších krajín. „Máme otvorenú cestu ďalej. Môžeme skočiť na Portugalsko a naše deti vkročia na britské ostrovy. Ich zásoby budú rýchlo vyčerpané, a naše…“

MRAVEC PROTI SLONOVI

Gazprom patrí do kategórie tzv. prirodzených monopolov, o ktorých osude sa rokuje v Rusku už mnoho rokov. Pokusov o demonopolizáciu energetických gigantov bolo niekoľko. Všetky sa skončili neúspešne. Gazprom v súčasnosti kontroluje 95 percent ťažby a trhu a nezdá sa, že by niekto mohol jeho pozície ohroziť. Ani príchodu nového premiéra Sergeja Kirijenka sa plynárenskí bossovia nemuseli obávať. Vo svojom ekonomickom programe Kirijenko nepočítal s tým, že by sa pokúsil obmedziť práva prírodných monopolov. Hlas bojovníka s oligarchiami vicepremiéra Nemcova zoslabol, vodca demokratickej parlamentnej frakcie Jabloko Grigorij Javlinskij síce búcha do stola a volá po zrušení všetkých privilégií pre prirodzené monopoly, ale jeho snaha sa podobá túžbe mravca zašliapnuť slona.

PREMYSLENÁ PRIVATIZÁCIA

Gazprom od roku 1993 až donedávna neplatil prakticky žiadne dane. Až v apríli 1996 moskovská daňová inšpekcia zaslala Gazpromu účet na astronomickú čiastku - 658 miliónov rubľov. Privatizácia Gazpromu je dodnes podľa mnohých ekonómov čiernou škvrnou na ruských ekonomických reformách. Uskutočnila sa v roku 1994 na uzavretých aukciách za účasti úzkeho kruhu „blízkych“. Hodnota podniku bola podľa niektorých nezávislých ekonómov znížená až tisíckrát, cena akcií bola smiešna. Podľa oficiálnych údajov sa vďaka tomu gigantický Gazprom začiatkom 90. rokov nedostal ani medzi 500 najväčších firiem sveta. Štát si síce ponechal 35 percent akcií, ale neskôr ich odovzdal do správy šéfa firmy Viachireva.

PLYN A ŠTÁT

Heslo „Čo je dobré pre Gazprom, je dobré aj pre Rusko“ razili vysokopostavení politici na celom svete. Klasickým sa stal výrok Viachireva, ktorý na londýnskej tlačovej konferencii v roku 1995 na otázku, čo čaká jeho firmu, ak prehrá Jeľcin v prezidentských voľbách v roku 1996, skromne odpovedal: „Nech už príde k moci ktokoľvek, bude musieť vychádzať s Gazpromom.“ Pôvodne čisto plynárenské impérium pohlcuje v posledných rokoch aj ďalšie priemyselné odvetvia. Ako samotní plynári priznávajú, „najaktívnejšie pracujú“ s bankármi takých finančných obrov, ako je Mostbiznesbank, banka Imperial, Nacionalnyj kredit, teda s najväčšími finančnými inštitúciami v krajine. Expanzia plynárenského impéria je stále agresívnejšia. Obrovská zadlženosť podnikov svojmu dodávateľovi plynu (v minulom roku dosiahol dlh 72 biliónov rubľov) sa stala skvelou príležitosťou na vydieranie krachujúcich klientov. Celý proces vzdialene pripomínal konfiškáciu majetku bankrotujúceho dlžníka. Ak podnik nemal na platby za plyn, Gazprom sa uspokojil s naturáliami alebo pohltením svojho zákazníka. A tak dnes medzi poddaných Gazpromu patrí aj rad podnikov nielen energetického priemyslu, ale aj metalurgické, chemické a strojárenské závody, výrobcovia obuvi, textilu alebo dokonca poľnohospodárske podniky.

SILNEJŠÍ POŽIERA SLABŠIEHO

Ak Viachirev vedie tradičné tabuľky najvplyvnejších biznismanov v Rusku, v politike je považovaný za záhadnú osobu. Gazprom je zjavným účastníkom politického boja, a to na všetkých úrovniach. V roku 1996 podporil spolu s ďalšími oligarchami Borisa Jeľcina v zápase o prezidentské kreslo. Kohútiky Ukrajine alebo Bielorusku uťahuje ani nie tak v závislosti od toho, koľko títo susedia dlhujú za surovinu, ale ako slušne sa správajú k svojmu staršiemu bratovi. Niektoré ruské republiky, ktoré sa naivne chceli od diktátu Gazpromu oslobodiť a rozvíjať vlastný plynárenský priemysel, zavčasu pochopili, že ide o ľahkovážne snaženie. Tatarstan a Baškirsko kapitulovali začiatkom tohto roka po tom, ako im Gazprom začal dodávať o 20 percent plynu menej. Podpísali s Gazpromom dohodu o spolupráci do roku 2000. Najväčšie podniky oboch republík odovzdali Gazpromu namiesto peňazí svoje akcie. Republika Adygeja zaplatila Gazpromu za plyn dlhodobým prenájmom pôdy.

Dcérske spoločnosti Gazpromu tvoria dnes úplne nekontrolovateľnú sieť vzájomných politických závislostí. Gazprom kúpil 30 percent centrálnej „nezávislej“ stanice NTV, práve prostredníctvom svojich pobočiek začal skupovať regionálne oznamovacie prostriedky, ktoré rozhodujú o výsledkoch volieb gubernátorov v oblastiach. Najmenej 14 miestnych televíznych staníc je kontrolovaných niektorou z dcérskych spoločností Gazpromu. Už nie je tajomstvom, že Gazprom chce s pomocou vlastných súpútnikov začať vysielanie svojho kanála riadeného z Moskvy. Cielený vplyv na politickú elitu sa mení na priamu účasť v politickom boji. PRE SME - PETRA PROCHÁZKOVÁ, Moskva, agentúra EPICENTRUM