Dane musí zaplatiť každý do posledného rubľa a včas, a aj vtedy, keď neplatia jemu. To je poučenie, ktorého sa dostalo v Kremli šéfovi Gazpromu Removi Viachirevovi. Ruský štát dlhuje Gazpromu o miliardu rubľov viac, ako tento plynárenský gigant dlhuje daňovému úradu. Os, okolo ktorej sa krúti zakliate ruské koleso, vystihol akademik Nikolaj Šmeľov: „Ruským superneplatičom je štát.“ Ministerstvo železníc, ktoré odvádza do rozpočtu viac ako Gazprom, pozastavilo prepravu napríklad ministerstvu obrany za nedoplatok miliardy rubľov. Prirodzene, za dlhý rad takýchto dlhov nemôže štát pohroziť sám sebe ako Gazpromu, v ktorom má len tretinový podiel. Na túto základnú slabinu protikrízovej, či podľa prezidenta iba „stabilizačnej“ daňovej reformy poukázal opozičný parlamentný blok Jabloko Grigorija Javlinského. Ukázal i na ďalšie boľavé miesto vládneho protikrízového balíka. Z priamych daní na výrobu, ktoré štát vymáha tak ťažko, sa prenáša dôraz na nepriamu spotrebnú daň, prirážanú k cene tovaru a služieb. To pocítia najmä štátni zamestnanci, utrápení nevyplácaním miezd. Podľa britskej rozhlasovej stanice BBC chcela vláda práve od toho odpútať pozornosť svojou prísnosťou voči Gazpromu. Premiér Kirijenko musel ihneď upokojovať, že „má záujem na efektívnej činnosti Gazpromu“. BBC zaznamenala „rýchly ústup vlády na východiskové pozície“. Ruský štát a Gazprom si naozaj sľúbili iba vzájomné vyrovnanie dlhov, a inak všetko zostalo po starom. „V Moskve sa presvedčili, že Gazprom je pritvrdý oriešok,“ zhrnula BBC.
Takéto celkové ponaučenie vyvodil francúzsky denník Le Monde: „Moskovská vláda sa usiluje dostať dane od veľkých neplatičov. Je to chvályhodné, ale omeškané. Mala by radšej pochopiť, prečo sa vyhýbanie daniam stalo pravidlom v skorumpovanom kapitalizme, kde prosperuje hŕstka zbohatlíkov.“ Štátna moc sa s týmito zbohatlíkmi v „ruskom modeli“ vládnutia preplietla už do takej miery, že k nim môže byť nevľúdna, ale nič viac.
JOZEF FUKATSCH
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
