Na jar pôsobila na Mount Evereste slovensko-čínska expedícia. Po výstupe klasickou cestou v severnej stene dosiahli vrchol Peter Hámor a Vladimír Zboja s použitím kyslíka a Vladimír Plulík bez kyslíka. Hámor a Zboja naň vyniesli a zdokumentovali vlajky SR, Číny a hnutia HZDS.

Tento kontroverzný výkon bol komentovaný v mienkotvorných denníkoch i v elektronických médiách. Jedni ho velebili, druhí zatracovali: Horolezecký zväz, ktorého členmi sú všetci účastníci expedície, sa zásadne dištancoval. Dovoľte preto aj nám, priamym účastníkom podujatia, vniesť trochu svetla do najviac bombardovanej oblasti - politicko-etického aspektu expedície.

Prvé stretnutie účastníkov expedície sa uskutočnilo koncom leta ‘97. Po oboznámení s faktom, že celá expedícia je finančne zabezpečená sponzormi (štúdio Koliba, agentúra Donar, Tipos), padla z našej strany logická otázka o politickom pozadí akcie. Vedúci expedície Pavol Lazar nás jednoznačne ubezpečil, že našou jedinou politicko—občianskou povinnosťou bude návšteva u predsedu vlády. Prijme nás tak ako olympionikov či iných významných športovcov. Ani pri ďalších stretnutiach nás nikto z vedúcich ani sponzorov akcie neinformoval o „nadštandardných“ požiadavkách za sponzorské peniaze. Vynesenie a zdokumentovanie loga sponzorov na vrchole sme považovali za samozrejmé. Dokonca ani prevzatie záštity premiérom vlády nebol akt ničím výnimočný a neprimäl nás zásadne zmeniť náš postoj k účasti na akcii. Pri všetkých stretnutiach sa kládol dôraz len na športový úspech bez strát na životoch a s použitím kyslíka iba na lekárske účely. Hranica politického pozadia, za ktorú nikto z nás nebol ochotný ísť, nebola do odchodu expedície prekročená.

V hlavnom tibetskom meste Lhase sme zaregistrovali malé biele vlajočky vládneho hnutia so znakom S v strede. Keďže obavy a odpor, spojené s týmto objavom, presiakli do uší vedúceho Lazara, dal si nás zavolať. To však už bolo v meste Šigace, niekoľko tisíc kilometrov od domova v tibetskej púšti. Tam nám Lazar odovzdal deň staré želanie prezidenta expedície Ondruša (ktorý sa deň predtým vrátil na Slovensko), aby sme namiesto vlajky hlavného sponzora na vrchol vyniesli a odfotografovali vlajku hnutia HZDS, ktorého je on sympatizantom a ktoré je v podstate sponzorom akcie. Reakcie boli rôzne. Všetci sme sa ale zhodli, že takúto požiadavku nám mal spozor predostrieť dávno pred začatím expedície, a nie po mesiacoch príprav, ďaleko od domova. Náš nesúhlas by však znamenal silne problematický návrat domov, pričom nám bolo okrem iného „ponúknuté“ uhradenie všetkých doterajších nákladov, čo si nikto z nás nemohol dovoliť. Boli sme donútení pristať na pravidlá hry, ktoré sme neurčovali my. Každý mal možnosť, aby sám osobne v blízkosti vrcholu podrobil rozhodnutie o vynesení vlajky HZDS cenzúre svojho charakteru. Otázka použitia kyslíka bola zase vecou osobnej odvahy, športovej cti a momentálnej dispozície, aj keď jeho použitie bolo direktívne prikázané pánom Ondrušom s cieľom dosiahnuť vrchol za každú cenu. V prípade Hámora a Zboju bolo však použitie kyslíka neodoškriepiteľné a nesúhlasíme s postupným „odkysličovaním“ ich výstupu v istých denníkoch.

Po dvoch mesiacoch driny, keď každý z členov expedície urobil maximum v extrémnom prostredí a ubezpečujeme vás, že rozhodne nie kvôli vlajkosláve, traja slovenskí horolezci vystúpili na vrchol. Nechceme sa rozpisovať o výkonoch, ktoré podali ostatní slovenskí členovia expedície, ale boli to výkony obdivuhodné. Bez nich by nikto nebol schopný k vrcholu ani privoňať. Chceme však jasne vyjadriť, že snahy o znižovanie Plulíkovho bezkyslíkového prístupu sú nám cudzie. Plulík nielenže vyliezol na vrchol fair play, ale deň predtým urobil vrcholovému družstvu tvrdú vynášku do 8300 m. Bol to špičkový výkon. Sme znechutení jeho napadaním, za akože ním spôsobené chyby, zámerne vykonštruované s cieľom zdiskreditovať ho za jeho odvahu ísť na vrchol napriek zákazu, bez vlajky a bez kyslíka.

Uvedomujeme si, že Everest sme zdolali klasickou cestou a rozhodne nepatrí medzi vrcholné himalájske výstupy, na ktoré ešte u nás nedozrel čas. Nie je nám preto vlastné glorifikovanie výstupu, ktoré má jasné politické pozadie. Nik z horolezcov nebol nikdy ani „hrdina, Jánošík či Herkules“ a pokiaľ si nezahrá v nejakom filme, ani nebude.

Everest sa vyliezol, expedícia skončila. Slovenskí „šerpovia“ aj bezkyslíkový horolezec sa stali nezaujímavými. Zažiarili iba dvaja „oficiálni“ výstupcovia na vrchol, ktorí vyniesli vlajku. Sľub horolezeckého vedúceho o nezneužití akcie na politické ciele zapadol prachom. Nechceme sa ľutovať ani ospravedlňovať. Prijali sme výzvu a každý z nás si musí sám spytovať svedomie. Ako rád vravieval pán Ondruš, športovať si do Himalájí môžeme chodiť za vlastné peniaze.

Boli by sme radi, keby ste si vy, ktorí ste boli ochotní túto spoveď prečítať, urobili o tom všetkom aspoň trochu neskreslený obraz a neprenášali svoje opovrhnutie na ľudí, ktorí s tým majú spoločné iba to, že tiež lezú na hory. Veríme, že naša skúsenosť bude mementom pre ostatných. Aby sa už nikdy športové ciele nezneužili na politiku.

Členovia expedície ČOMOLUNGMA ‘98: Jaroslav Dutka, Stanislav Glejdura, Martin Heuger, Tibor Hromádka, Pavol Jackovič, Roman Jelenský, Milan Packo, Vladimír Plulík, Jaroslav Vonderčík