VIEDEŇ - Kedykoľvek sa nejaká svetová mena zblázni, ekonomické kapacity sa vždy snažia nájsť v chaose konkrétne faktory krízy: čo je charakteristické pre ropné cenové šoky zo sedemdesiatych rokov, pre krízy zadlženia Latinskej Ameriky v osemdesiatych rokoch, rovnako ako pre dnešnú ázijskú krízu? Korene týchto kríz nie sú v individuálnych, špecifických príčinách, ako bola napríklad vojna, resp. pád šacha v Iráne, ale skôr vo fatálnej črte medzinárodného finančného systému: tomuto systému totiž chýba neexistujúca skutočná globálna mena.
Od druhej svetovej vojny hrá úlohu globálnej meny jedna medzinárodná mena: teda dolár Spojených štátov. Väčšina medzinárodných pôžičiek a takmer všetky celosvetové komoditné exporty sú vyjadrené v dolároch. Pred rokom 1971 existoval systém fixných dolárových kurzov (tzv. Bretton-woodský režim). Po jeho kolapse boli kurzy mien uvoľnené a „plávajú“ dodnes. Právomoc amerických menových úradov je nezlučiteľná s ideou pevnej svetovej meny.
Prirodzene sa pýtame prečo? Pohyby v amerických nominálnych úrokových mierach spôsobujú pohyby v kurzoch dolára. Zníženie nominálnych úrokových mier vedie k znehodnoteniu dolára, keď sa atraktivita investovania do dolárových aktív znižuje. Posuny v dolárových úrokových mierach a kurzoch dolára tiež spôsobujú rozsiahle presuny príjmov medzi rozvojovými a industrializovanými krajinami.
Rozvojové krajiny spoliehajú na dolárové príjmy plynúce z exportu štandardných komodít (ako sú, povedzme, ropa a ďalšie prvotné suroviny), ktoré sú ocenené v dolároch preto, aby dovoz tovaru a služieb z rozvinutých krajín mohol byť vyjadrený v iných menách, ako je dolár. Avšak potom, keď sa dolár oproti iným menám znehodnocuje, dochádza k tomu, že ceny dovozov stúpajú, čo znamená, že za zisky z exportu môžu potom rozvojové krajiny nakúpiť menšie množstvo iného tovaru a služieb. Ich reakciou na toto narušenie systému je zvyšovanie dolárových cien ich exportov, a to kedykoľvek. V období medzi rokom 1971 a polovicou roka 1973 sa dolár znehodnotil o 25 %, čím výrazne narušil stav príjmov rozvojových krajín. Rozvojové krajiny, ktoré nedisponujú ropou, reagovali zdvojnásobnením dolárových cien vlastných komodít. Krajiny vyvážajúce ropu boli veľmi ťažko poškodené, pretože 92,1 % ich exportov bolo ocenených v dolároch, zatiaľ čo 80,3 % ich importu v nich ocenených nebolo. Tento zvrat v príjmoch sa stal základom na štvornásobné zvýšenie cien ropy krajín OPECu na jeseň roku 1973.
Tento cyklus sa zopakoval medzi rokmi 1976-1978, keď dolár opäť klesol o 25 % a ešte raz medzi rokmi 1985 - 1988, keď dolár klesol o polovicu. Obe tieto znehodnotenia neobyčajne podkopali príjmy rozvojových krajín. A tak neropné rozvojové krajiny zvýšili dolárové ceny komodít o 27,4 %, v rokoch 1978-79 a potom o ďalších 33,5 % v rokoch 1985-88. Krajiny vyvážajúce ropu zasa dvojnásobne zvýšili v roku 1979 cenu ropy. Zhruba v polovici osemdesiatych rokov nakoniec trhovú moc krajín OPEC-u skolabovala, a tak bol svet ušetrený ďalšieho cenového šoku v cenách ropy.
Dve veľké dolárové zhodnotenia v priebehu posledných dvoch desaťročí (50 % medzi rokmi 1980-84 a viac než 30 % v období 1995-98) korešpondujú s obdobiami pádov dolárových cien v celosvetovom obchode (o 30 % pre neropné komodity medzi rokmi 1980 a 1985, a potom o 10 % v období 1995-1998. Ako teda posúdiť túto dvojitú úlohu dolára? Celosvetové záchvaty inflácie dolárových cien (vrátane zmienených dvoch šokov v cenách ropy), rovnako ako ich deflácia, sú vyvolané spôsobom, akým medzinárodné finančné systémy fungujú. Nie sú teda reakciami na špecifické politické udalosti.
Táto dvojstranná úloha dolára tiež ovplyvňuje medzinárodné úverové trhy, v ktorých práve dlhové a finančné krízy vznikajú. Pretože takmer všetky dlhy, ktoré rozvojové krajiny majú, sú vyjadrené v dolároch, ich bremeno sa zväčšuje spoločne s reálnymi dolárovými úrokovými mierami.
Vzhľadom na väzbu medzi dolárovými úrokovými mierami, dolárovými zameniteľnými kurzmi a infláciou dolára, bola éra voľných menových kurzov poznamenaná obdobiami - buď celosvetovo lacnými dolármi, alebo naopak celosvetovými drahými dolármi. Cyklus lacného dolára prináša nízke nominálne úrokové miery, oslabujúce dolár a enormne rastúce dolárové ceny v svetovom obchode. Režim drahého dolára je charakterizovaný opačnými hodnotami týchto ukazovateľov.
Medzi rokmi 1971-1980 sa priemerné hodnoty nominálnych úrokových mier eurodolára pohybovali okolo 8,5 %, zatiaľ čo inflácia exportných cien v Latinskej Amerike dosahovala priemerné hodnoty 17,4 %, čo viedlo k záporným 8,9 percentným reálnym úrokovým mieram zahraničného zadlženia. Nie je to čudné, že dlh Latinskej Ameriky v sedemdesiatych rokoch priamo explodoval. Ale keď začali americké federálne finančné orgány vykonávať politiku pevnej meny, ktoré sa sústavne medzi rokmi 1980 a 1985 držali, dosiahli nominálne úrokové miery dolára priemernej hodnoty 11,7 % a inflácia exportných cien bola mínus 7,0 %, čo nakoniec viedlo ku kladnej reálnej úrokovej miere vo výške 17,9 %. Od sedemdesiatych rokov do začiatku osemdesiatych rokov bremeno latinskoamerického dlhu prudko vzrástlo o 29,6 % a sitácia vyvrcholila v dlhovú krízu Latinskej Ameriky.
Ázijské krajiny padli do tejto pasce v deväťdesiatych rokoch. V priebehu prvej polovice tohto desaťročia bol dolár lacný a reálna úroková miera dolárových dlhov bola nulová, až sa stala v roku 1995 zápornou. V priebehu tohto obdobia ázijské krajiny výrazne zvýšili dolárové zadlženie a prežívali časy veľkého rozvoja investícií a výroby. V období medzi polovicou roku 1995 do roku 1998 bol však režim lacného dolára vystriedaný režimom drahého dolára a hodnota dolára vzrástla o viac ako 30 % v porovnaní s inými rezervnými menami. To vyvolalo v roku 1997 defláciu dolárových cien exportov vo výške 5 %, nasledovanú zvratom reálnych úrokových mier dolárových dlhov, a to z úrovne -4 % v roku 1995 na 10,5 % v roku 1997, čo znamená o 14,5 %. Krajiny, ktoré si veľa požičiavali, keď bol dolár lacný, sa po tom, čo sa kyvadlo kývalo späť k cyklu drahého dolára, ocitli v obrovskej finančnej tiesni.
Vážnosť pokračujúcej ázijskej krízy by mala rýchlo vyvolať serióznu diskusiu o reformne medzinárodného finančného systému. Táto reforma musí vziať do úvahy potrebu vytvorenia skutočnej globálnej meny a zároveň sa nesmie stať predmetom manipulácie domácich záujmov. Ale taký pohyb by vyžadoval politickú vôľu, v súčasnosti nepredstaviteľnú, keby musela byť prekonaná americká nevraživosť ponechať akúkoľvek čiastočku vlastnej suverénnej moci nadnárodným organizáciám. A tak je svetové hospodárstvo odsúdené na nestabilitu, ako ďaleko len dovidíme.
STEPHAN SCHULMEISTER
Autor je vedeckým pracovníkom Rakúskeho inštitútu pre ekonomický výskum so sídlom vo Viedni.
© Project Syndicate
