V bosnianskom meste Tuzla sa zajtra začína 9-denná pietna spomienka na obete masakry, ktorá sa odohrala pred troma rokmi vo východobosnianskom mestečku Srebrenica. V čase vojny v Bosne bolo moslimskou enklávou pod ochranou mierových zborov UNPROFOR. Podobne ako na ďalších podobných miestach v oblasti (Goražde, Žepa, Foča, Tuzla) sa tu zhromaždili tisícky moslimských utečencov vyhnaných pri srbských etnických čistkách. Srebrenica trpela ostreľovaním a nedostatkom zásob. Len za jeden deň ostreľovania 1. apríla 1993 tu zahynulo 77 ľudí, z toho 15 detí. 16. apríla 1993 prijala Bezpečnostná rada OSN rezolúciu, v ktorej žiadala bojujúce strany, aby uznali Srebrenicu ako „bezpečnú zónu“ a nevystavovali jej oblasť vojenským útokom. V roku 1995 tu žilo asi 60 tisíc Moslimov.
Bosnianskosrbská armáda vedená generálom Ratkom Mladičom dobyla Srebrenicu po piatich dňoch útoku za bezmocného prizerania sa ponížených holandských „modrých prilieb“. Niekoľko tisíc žien, detí a niektorí väčšinou starší muž unikli do priestoru UNPROFOR v Potočari v „bezpečnej zóne“, kde hľadali ochranu holandského zboru. Druhá skupina približne 15 tisíc moslimských mužov s menším počtom žien a detí zhromaždená v Šušnjari večer 11. júla sa vydala vo veľkej kolóne lesmi smerom k Tuzle. Približne tretina tejto skupiny pozostávala z bosnianskych vojakov a ozabrojených civilistov.
11. a 12. júla sa Ratko Mladič stretol v Bratunaci s holandskými veliteľmi a zástupcami moslimských utečencov. Informoval ich, že bosnianski vojaci, ktorí odovzdajú zbrane, budú pokladaní za vojenských zajatcov podľa ženevskej konvencie a utečencom v Potočari neublížia. V rovnakom čase bosnianskosrbskí vojaci vypálili a vyrabovali domy Moslimov v Potočari a okolí. Potom do Potočari prišiel Mladič so sprievodom a televíznym štábom. Opakovane nepravdivo tvrdil Moslimom, že im neublížia, ale ich bezpečne odvezú zo Srebrenice. Potom prišlo 50-60 autobusov, Srbi pri nastupovaní oddelili mužov od žien a detí, a to v prítomnosti a na príkaz Mladiča. Mužov odviezli na rôzne miesta v okolí Potočari, niektorým z nich povedali, že ich evakuujú a vymenia za Srbov zadržaných v Tuzle. Väčšinu odviezli do Bratunaca a potom do oblasti Karakaj, kde ich zmasakrovali. Ďalší deň masovo popravovali mužov a ženy v rôznych lokalitách v bezprostrednej blízkosti priestoru UNPROFOR a ich telá nechali na poliach a v domoch. Toto zabíjanie vyvolalo takú hrôzu a paniku medzi Moslimami, ktorí zostali v priestore UNPROFOR, že niektorí z nich spáchali samovraždu a všetci ostatní súhlasili s odchodom z enklávy. Evakuácia sa skončila 13. júla. Moslimská populácia v enkláve Srebrenica bola prakticky eliminovaná.
Tí, ktorí sa dali na útek smerom k Tuzle cez lesy, boli okamžite po vstupe na územie pod kontrolou Srbov v blízkosti Buljimu vystavení útoku srbských vojakov. Asi tretina kolóny, zväčša bosnianski vojaci, sa dostala do Tuzly, ostatní boli zadržaní a mnohí z nich zabití alebo zranení. Mnohí sa vzdali, pretože im sľubovali bezpečnosť. Medzi tými, ktorí im dávali sľuby, boli srbskí vojaci v ukradnutých uniformách UNPROFOR a Moslimovia, ktorým prikázali, aby vylákali svojich súkmeňovcov z lesov. Mnohí, ktorí sa vzdali alebo ich zajali, boli popravení okamžite alebo neskôr. Na presviedčaní zajatcov sa opäť osobne zúčastňoval sám Mladič, a podľa svedkov bol i na mieste masových popráv. Generál Ratko Mladič a bývalý prezident Republiky srbskej Radovan Karadžič zostávajú naďalej na slobode, v bezpečnom úkryte „na neznámom mieste“. BAŠA JAVURKOVÁ
