amerického Boeingu nad škótskym mestečkom Lockerbie. Podpisom základnej bilaterálnej dohody medzi Talianskom a Líbyou, ku ktorému došlo pred týždňom v Ríme, uzavreli obe krajiny 30-ročnú tichú diplomatickú vojnu, ktorá sa začala líbyjskou revolúciou a nástupom Kaddáfího v roku 1969 k moci v Tripolise.

Doterajšie vzťahy Líbye s Talianskom sú poznačené stotisícmi mŕtvych Líbyjčanov, ktorí zahynuli od roku 1911 do roku 1943 počas koloniálnej správy (krajina mala v tom čase asi 800 tisíc obyvateľov). Na druhej strane po roku 1970 muselo Líbyu opustiť približne 20 tisíc „kolonizátorov“ bez nároku na akékoľvek odškodnenie majetku. Nie všetci boli pritom v Líbyi veľkopodnikateľmi s kontami vo švajčiarskych bankách. Kaddáfí, ktorý si v tom čase potreboval upevniť svoje pozície líbyjského vodcu a potvrdiť suverenitu národa, vypovedal okrem Talianov aj amerických a britských vojakov z ich základní na líbyjskom území. Dnes by však naopak chcel za každú cenu vyjsť z klaustrofóbnej izolácie. Taliansky historik Angelo Del Boca tvrdí, že Kaddáfí už dávno pochopil, že jeho sny o obnovení veľkej severoafrickej veľmoci sú nereálne a uvedomil si, že najmä prostriedok, ktorým ich chcel uskutočniť - teda medzinárodný terorizmus - načisto zlyhal. V súčasnosti sa paradoxne jeho „konsolidovaná ríša“ stala najstabilnejšou krajinou saharskej Afriky, na ktorej zachovaní má Západ veľký záujem. Politika sa v súčasnosti deje na pozadí obchodov a aj nová dohoda bude vetrom do plachiet predovšetkým kapitánom talianskeho priemyslu. Taliani už dnes dovážajú z Líbye ročne viac ako 23 miliónov ton ropy, mesačne sa najmenej 20 spoločností zaujíma o investície v krajine a otvorene sa hovorí o stavbe nového podmorského plynovodu za takmer 4 mld dolárov, ktorým by mal začať prúdiť líbyjský plyn na Sicíliu.

JURAJ KITTLER