POZNÁMKA / DIVADLO Mladí divadelníci sú individuality, programovo nevytvárajúci generáciu

Stovka praktických divadelníkov i divadelných teoretikov z celej Európy prišla začiatkom leta na tri dni do francúzskeho St. Etienne, aby sa zúčastnila Európskeho divadelného fóra. Fórum sa koná z iniciatívy prezidenta Európskej divadelnej konvencie a zároveň riaditeľa domácej Comédie de Sait-Etienne Daniela Benoina. V poradí už tretie stretnutie sa tentoraz zamýšľalo nad postavením mladých divadelných režisérov v súčasnom divadle. Hľadali sa skôr definície mladosti ako nové definovanie pracovnej náplne „pokladačov na scénu“. Apriórna hodnota mladosti bola najviac spochybňovaná tými najmladšími účastníkmi. „Ak je mladosť opakom umeleckej zrelosti, potom nemám chuť byť mladým,“ poznamenal istý taliansky režisér. Viacerí rečníci prezentovali názor, že hlavnou odlišnosťou generácie režisérov, prichádzajúcich do divadiel po roku 89 v porovnaní s generáciou 68, je to, že dnešní mladí ľudia programovo nevytvárajú generáciu. Zdôrazňujú individualitu na rozdiel od vedomého kolektivizmu šesťdesiatych rokov, túžia po slobode viac ako po moci, ich životnej filozofii oveľa viac vyhovuje postávanie na voľnej nohe ako boj o ovládnutie existujúcich divadiel. Situácia akejsi represívnej tolerancie v Dánsku, kde sa mladí režiséri priveľmi skoro dostávajú do pozícií riaditeľov a strácajú tak možnosť a čas na vlastné umelecké dozretie, je v európskom kontexte skôr výnimkou. Väčšina krajín trpí nielen neochotou staršej generácie odovzdať, ale predovšetkým neochotou mladých prevziať zodpovednosť za chod obrovských divadelných inštitúcií. Situácia, v ktorej staré nechce zomrieť a mladé sa nechce narodiť, sa považuje za krízovú. Kríza súčasného divadla je však súčasťou širšieho javu - krízy verejného priestoru, na ktorom by sa prerokovávali najzávažnejšie spoločenské otázky. Divadlo stráca postavenie dominantného náboženstva a do istej miery naberá črty uzavretej sekty. Mladí divadelníci sa musia stále bolestnejšie rozhodovať medzi divadlom-kariérou a divadlom-osudom. To, čo im paradoxne chýba najviac, je práve čas na rozhodovanie, skúšanie, pokus. Čas sa stáva luxusom, ktorý si môžu dovoliť už iba renomovaní režiséri. Aj keď sa mohli prítomní mladí reprezentanti režisérskeho stavu právom považovať za centrum pozornosti, za predsednícky stôl sa nedostal ani jeden z nich. Príspevky v duchu nostalgických spomienok vyvolali aj rad ostrejších poznámok zo strany mladšej časti publika. „Nie je pravda, že nemáme ilúzie, vízie či utópie. Sú len iné, ako boli tie vaše. Sme mladí, ale inak, ako ste boli mladí vy,“ zaznelo okrem iného na záver fóra. Nepriatelia sympózií abstraktného typu môžu oprávnene namietať, že ani 3. Európske divadelné fórum nevyriešilo otázku, či je divadlo dinosaurom, alebo len tancujúcim slonom, poskytlo však jeho účastníkom úctyhodný rozsah ústnych i písomných príspevkov o stave divadla v jednotlivých krajinách Európy, čo je nesporne užitočným činom.