CAMBRIDGE: Hospodárstvo USA sa teraz nachádza v ôsmom roku nebývalého rastu. Miera nezamestnanosti je v Amerike pod 5 % a je na najnižšej úrovni za posledných 25 rokov. Inflácia, metla hospodárstva nedávnych rokov, ako vidieť prakticky celkom zmizla z ekonomických výhľadov.

Na tieto pozoruhodné výsledky reagovala väčšina Európanov, predovšetkým Francúzi, podráždene, až iracionálne, a na americkom konaní sa snažila nájsť akúkoľvek chybičku - napríklad, že tieto výsledky musia skrývať nejaké temné kazy a nepochybne obsahujú nutnú dávku vynúteného a falošného hospodárskeho rastu. Iste musí existovať nejaká iná cesta k prosperite, okrem americkej, pripomínajúcej boj o život, povedali si mnohí Európania. Skutočnosť ale naznačovala, že indikátory americkej ekonomiky sú dokonca ešte lepšie, než ako sa javili na diaľku. Na strane ponuky to nie je ponuka verejného sektora, ale ponuka súkromného sektora, ktorá sa stala hnacím motorom miery rastu ekonomiky v USA. V rámci súkromného sektora nebola najväčšou hnacou silou rastu spotrebiteľská ponuka, ale naopak investičná ponuka a tiež napriek posilňovaniu hodnoty dolára nedávno i ázijskej krízy, obrovský nárast exportu USA. Oba ukazovatele, ako americké investície, tak i americký export, vzrástli len v minulom roku zhruba o 10 %. Americké hospodárstvo netrpí ani nedostatkom kapitálu, ani zníženou konkurencieschopnosťou.

Deficit amerického rozpočtu bol obmedzený, prinajmenej doteraz. To sa navyše podarilo bez akýchkoľvek trikov. Nenájdeme tu jediný rezort tohoto typu, ktorý by umožnil rozpočtové lsti a manévre, aké mnoho európskych krajín používalo na to, aby sa vyrovnali s rozpočtovo deficitnými cieľmi, stanovenými Maastrichtskou zmluvou pre kandidátov menovej únie.

K skroteniu amerických rozpočtových ťažkostí došlo v skutočnosti bez väčšieho úsilia, zlepšenie verejných financií krajiny bolo takmer samovoľným dôsledkom hospodárskeho rastu a výrazného zvýšenia federálnych daňových príjmov. Samozrejme, i v Amerike, ako kdekoľvek inde, nájdeme problémy, ktoré bude treba v budúcnosti riešiť, problémy spojené s demografickým vývojom a starnutím obyvateľstva. Ale tieto problémy sa neobjavia skôr než za 20 rokov a v tejto chvíli rozhodne nie sú nijako dramatické.

Myšlienka, že americký dynamický hospodárský výkon bol dosiahnutý na úkor najchudobnejších krajín, je obohranou pesničkou, predovšetkým vo Francúzsku, rovnako ako vo väčšine ďalších európskych krajín. Aby bolo jasné, príjmová nerovnováha v Spojených štátoch v priebehu posledných 20 rokov neuveriteľne vzrástla. Ale i v tejto oblasti sú nedávne údaje pozitívne. Od polovice deväťdesiatych rokov sa prerozdeľovanie príjmov v Amerike, teda priepasť medzi bohatými a chudobnými, stabilizovalo, pokiaľ sa dokonca nezúžilo. Prečo došlo k tomuto obratu a bude tento vývoj trvalý? Pravdupovediac, nikto to naozaj nevie. Ale prinajmenšom vieme, že hospodársky rast nie je v Spojených štátoch nevyhnutne totožný s rastom príjmovej nerovnováhy.

Kde teda väzí tajomstvo amerického hospodárskeho úspechu? Možno povedať, že teoretici trhovej ekonomiky majú pravdepodobne pravdu. Konkurencia núti firmy neustále sa prispôsobovať, vláda im umožňuje, aby sa práve tak mohli chovať, a tak sa aj chovajú. Makroekonomická politika nevyvoláva hospodársky rast, ale - a to je veľmi dôležité - nijako ho nebrzdí, teda: táto účelná kombinácia medzi obmedzovaním rozpočtových deficitov a ďaleko expanzívnejšia menová politika sa nakoniec dostane do kníh ako jeden z majstrovských kúskov v tomto odbore.

Môžeme ale hovoriť o zázraku? Niektorí to nazývajú "novou ekonomikou", v ktorej boli tradičné prekážky výroby a riziká inflácie ponechané bokom. Iní hovoria o zmiznutí hospodárskych cyklov. Všetci sa mýlia. Je to presne "nerozumná veľkosť" rastu (aby sme si vypožičali výraz používaný Alanom Greenspanom, predsedom Rady pre kontrolu federálnej banky - Federal Reserve Board, keď predkladal v minulom roku správu americkému Kongresu), ktorá raz môže priviesť koniec tejto fázy americkej hospodárskej expanzie.

Investori si zvykli na miery návratnosti okolo 20 percent každý rok. Na základe hospodárskeho výsledku za posledné roky mnohí investori (rovnako ako verejnosť) veria, že ekonomika bude rásť donekonečna. Ale tento veľký optimizmus umožnil, aby bol americký kapitálový trh evidentne nadhodnotený, dokonca i podľa konzervatívnych odhadov, teraz toto nadhodnotenie dosahuje 20 a hádam i viac percent. Pomer medzi dividendami a cenami je teraz pod dve percentá, teda na historicky nízkej úrovni. Výsledky minulých rokov len dokazujú, že tento koeficient bude v priebehu budúcich desiatich rokov ďalej klesať.

A tak otázka, ktorí Američania, teraz si pripíjajúci na dobré časy, sa budú musieť postaviť, je táto: Ak (a kedy) dôjde k obratu vo vývoji, bude mať tento zvrat podobu krachu kapitálového trhu, ako tomu bolo v roku 1987, alebo naberie podobu pomalého a bolestného vzostupu, k akému došlo v deväťdesiatych rokoch v Japonsku? Jednoducho neviem. Ale myslím si, že v dnešnej americkej eufórii sa skrývajú zárodky budúcej americkej recesie a hádam i recesie celosvetovej.

Autor: OLIVER BLANCHARD, profesor ekonómie na Massachusets