Jaroslav Bilík, viceprezident VSŽ Holding pre stratégiu a podnikateľské aktivity, pred mesiacom ohlásil, že železiarne by rady navýšili základné imanie v Slovenskej poisťovni. Na dotieravú otázku o koľko, odpovedal, že "v tomto smere bude ešte určitá dohoda s ostatnými akcionármi". Jozef Marko, hovorca VSŽ, pred týždňom bez okolkov potvrdil, že medzi VSŽ Holding a Fondom národného majetku už boli rokovania, kde sa "dohodli na postupe pri zvyšovaní základného imania Slovenskej poisťovne". Lenže predvčerom na mimoriadnom valnom zhromaždení akcionárov Slovenskej poisťovne sa ukázalo, že FNM buď o tejto dohode nevedel, alebo ju nedodržal - pani Marta Bernáthová ako zástupkyňa FNM totiž použila 50,55 percenta akcií poisťovne na to, aby návrh VSŽ zablokovala. Bola to historická chvíľa - vládna moc a FNM prvý raz Rezešovi nedali to, čo od nich chcel. To však vôbec nevylučuje, že VSŽ poisťovňu predsa len dostanú - ale inak a nie celú...

Príbeh o tom, ako dve Mečiarove vlády a ich fondy národného majetku pomáhali Alexandrovi Rezešovi, má dlhú históriu a mnohé epizódy. Pripomeňme si len tie najdôležitejšie.

11. marca 1994, keď parlament odhlasoval nedôveru premiérovi, odstupujúca vláda nemala nič dôležitejšie na práci ako schváliť deväť privatizačných projektov. Medzi nimi aj predaj poldruha milióna akcií VSŽ v ten deň založenej spoločnosti Manager. Odstupujúci, ale ešte neodvolaný predseda vlády vyšiel privatizérom v ústrety veľmi nezvyčajne. Jednak tak, že akcie v nominálnej hodnote za poldruha miliardy korún, za ktoré na finančnom trhu mohol dostať približne 900 miliónov, im predal za 314 miliónov korún. A tiež tým, že sa postaral, aby im tie milióny niekto aj požičal: Fond národného majetku, ktorého prezidentom bol vtedy Vladimír Mečiar, poskytol finančné krytie Banke Slovakia. Tá zas poskytla pôžičku Priemyslenej banke a od nej sa peniaze dostali k spoločnosti Manager. Dôvod, prečo sa odvolaný premiér v transakcii tak osobne angažoval, nie je známy. Po jeho návrate k moci sa však vládna garnitúra i jej FNM správali k VSŽ a pánu Rezešovi tak ústretovo, že bez osobnej angažovanosti predsedu vlády by takáto protekcia možná nebola.

NAMIESTO TRESTU ODMENA

V auguste 1995 prijala Národná rada SR zákon o strategických podnikoch - v zozname firiem, ktoré nemali byť sprivatizované, boli spomenuté aj košické VSŽ. Ján Ducký, vtedajší minister hospodárstva, veľmi dôrazne poslancom vysvetlil dôvod: "Sú aj monopolným výrobcom, aj veľkým podnikom s 27-tisíc zamestnancami, aj s 30-percentným podielom na tvorbe devíz tohto štátu... Bez nich sa nedá urobiť žiadny kovový plot ani v poslednej dedine." Asi tak týždeň po tomto zdôvodnení a po prijatí zákona, Prezídium FNM rozhodlo, že predá 15,2 percenta akcií železiarní spoločnosti Ferrimex, čím štát stratil posledné zvyšky podielu na majetku VSŽ. Keď to redaktori Slobodnej Európy oznámili ministrovi Duckému, vykrikoval: "Keby to tak bolo, tak by som vyskočil z kože..." Ono to tak naozaj bolo a nik z kože nevyskočil, ale ani nevyletel z Prezídia FNM. Ján Porvazník, jeden z mocných mužov fondu, na výhrady, že FNM konal svojvoľne, pokojne poznamenal, že nemá veľký význam fetišizovať nejaký zákon len preto, "že sa tam skloňujú slová ako strategicky dôležité podniky". Keby sa to bolo stalo proti vôli predsedu HZDS, nasledoval by trest. Lenže ten neprišiel - namiesto neho sa Milan Rehák, viceprezident FNM, šéf jeho výkonného výboru, vtedajší okresný náčelník HZDS a člen republikovej rady hnutia, dočkal odmeny. Pravda, od pána Rezeša. Mohol zostať v Dozornej rade VSŽ, hoci v nej zastupoval už len sám seba...

ZÁSTUPKYŇA FNM A VSŽ

Fond národného majetku nielenže výdatne pomohol Rezešovi k vlastníctvu, ale potom mu rovnako usilovne pomáhal aj v jeho ďalších "expanziách". Napríklad do IRB. Hoci v tejto banke mal FNM vyše 35-percentný podiel a v spolupráci s ďalšími akcionármi mohol pohodlne udržať svoje dominantné postavenie, nekládol najmenší odpor, keď sa tretej najväčšej slovenskej banky zmocňoval košický výsadok. Zástupkyňa fondu v IRB - pani Marta Bernáthová - hlasovala tak, že z toho mali úžitok predovšetkým VSŽ. Manažment, ktorý tam v januári 1997 z Košíc prišiel, viedol Vojtech Vranay, švagor Rezeša mladšieho. Po roku, v decembri 1997, sa banka dostala do ťažkostí a pod nútenú správu. FNM, ktorý svoj podiel v IRB využil len na to, aby VSŽ pomohol ovládnuť banku, sa ukázal ako priateľ v núdzi. Využil svoj väčšinový podiel v Slovenskej poisťovni a prinútil ju, aby v IRB skapitalizovala svoje dve miliardy, čím poisťovňa banku nominálne odkúpila... Prakticky však IRB zostala visieť na krku Národnej banky, pretože NBS jej "dodávala likviditu" v takých množstvách, že jedenásť miliárd bola posledná suma, ktorú sa odvážila oficiálne priznať...

Pani Marta Bernáthová, ktorá v IRB zastupovala FNM tak, že ani pán Rezeš by to lepšie nedokázal, v apríli 1998 odstúpila z funkcie členky Dozornej rady IRB. Reportérom týždenníka Trend oznámila, že "nevidí dôvod figurovať v dozornej rade, ktorá vzhľadom na nútenú správu, nemôže vykonávať činnosť". Možno keby predtým zástupkyňa FNM naozaj vykonávala v dozornej rade svoju činnosť, nemuselo by k nútenej správe vôbec dôjsť... Lenže FNM voči práci svojej zástupkyne, ani voči tomu, ako pomáhala VSŽ, nemal žiadne výhrady - nielenže ju ponechal v Dozornej rade Slovenskej poisťovne, ale pomohol jej aj do funkcie predsedníčky Dozornej rady Istrobanky...

PREMIÉR DÁ AJ ŽIVOT

Tak, ako FNM nemal nič proti svojej zástupkyni, nemal ani premiér pripomienky k tomu, ako sa v IRB správal FNM. Keď nielen viceguvernér NBS Mudrík, ale aj guvernér Masár vyhlásili, že "investor, ktorý sa nestará o svoju investíciu, môže prísť o svoje peniaze", čím dali najavo, že VSŽ postihne aspoň časť následkov za to, čo v IRB dopustili, ozval sa samotný premiér. Vraj "tak, ako je minister zodpovedný za to, čo sa deje v štáte, je guvernér zodpovedný za to, čo sa deje v bankách". Situáciu, ktorá vznikla v IRB, podľa neho zavinili isté chyby manažmentu a veľmi hrubé chyby NBS. "Ak hľadáte zodpovedné osoby, hľadajte ich v NBS. Tam sedia a sú spokojné," tvrdil Vladimír Mečiar. Po troch mesiacoch prišiel na návštevu do Košíc, sadol si medzi otca a syna Rezešovcov a na aktíve topmanažmentu železiarní vyhlásil: "Urobili ste veľmi veľa v obnove bankovníctva, kde však v súvislosti s IRB došlo k poškodeniu dobrého mena VSŽ. A ako účastník rokovaní od samého začiatku, keď problémy vznikali, by som chcel potvrdiť, že chyby, ktoré zo strany VSŽ v tejto banke boli, boli nepodstatné... Preto spolu s VSŽ hľadáme teraz východiská, ako situáciu napraviť tak, aby ste o majetok, ktorý ste tam vložili, neprišli." Ubezpečil všetkých prítomných "o podpore a úcte, ktoré vláda má voči VSŽ Holding" a oznámil, že táto firma by - podľa jeho mienky - "mala mať svoje zastúpenie aj vo vláde a parlamente". Gabriel Beer, reportér týždenníka Trend, vtedy napísal, že slovenský premiér sa správa k VSŽ tak, ako keby táto firma bola jeho vlastná... A komentátor denníka Pravda dal svojmu článku titulok: Aj život za Rezeša...

Hoci predseda HZDS a premiér dal šéfovi volebnej kampane hnutia naozaj všetko, predvčerom mu FNM ešte Slovenskú poisťovňu nedal. A to z viacerých dôvodov.

VOĽBY SÚ UŽ BLÍZKO

Je všeobecne známe, že Fond národného majetku má v Slovenskej poisťovni 50,55-percentný podiel. Ako väčšinový vlastník môže rozhodnúť o všetkom. Keby pani Marta Bernáthová bola predvčerom dvihla ruku za návrh VSŽ a schválila navýšenie základného imania poisťovne o miliardu, urobila by týmto hlasovaním hlavného a rozhodujúceho vlastníka z VSŽ Holding. Práve táto priehľadnosť a očividnosť transakcie bola prekážkou pre to, aby sa uskutočnila...

Predseda HZDS chce z jasných propagandistických dôvodov presadiť referendum, ktoré by zakázalo privatizáciu energetických a plynárenských podnikov. Pred voľbami sa chce štylizovať ako úhlavný ochranca spoločného majetku, pretože celé štyri roky ho prostredníctvom FNM štedro rozdával svojim ľuďom. Manifestačným odovzdaním Slovenskej poisťovne do rúk šéfa svojho volebného štábu by kampaň dostala úplne groteskný charakter. Opozícia by totiž poukazovala na to, že vládne hnutie, ktorému tak veľmi záleží, aby nik nesprivatizoval štátne sliepky znášajúce zlaté vajíčka, podaroval najlepšiu nosnicu šéfovi volebného tímu HZDS... Namiesto kauzy Nafta Gbely by politickí súperi vládneho hnutia mohli až do volieb pripomínať, že Mečiar prostredníctvom FNM porušil zákon o zachovaní záujmov štátu v strategických podnikoch a podaroval finančnú inštitúciu, ktorá má desiatky miliárd korún v rezervách, súkromnej firme a jej majiteľovi, ktorý mu organizuje a riadi volebnú kampaň. Z politického hľadiska by hlasovanie FNM za návrh VSŽ bolo samovražedné a je nepochopiteľné, že s ním Alexander Rezeš vôbec prišiel. Rozhodujúci vlastník VSŽ sa zrejme dostal do konfliktu záujmov. Ako šéf kampane je zainteresovaný na víťazstve HZDS, ale ako majiteľ železiarní zrejme vie, ako veľmi a ako naliehavo potrebuje miliardy z rezerv poisťovne. A napokon, nikde nie je napísané, že po voľbách to bude práve HZDS a jeho predseda, kto bude rozhodovať o osudoch štátu a jeho privatizérov...

Fakt, že pani Marta Bernáthová, ktorá obvykle nehlasuje proti záujmom VSŽ, v stredu zablokovala ich návrh, však netreba preceňovať. Pozície pána Rezeša sú ešte stále veľmi silné. Bez problémov totiž dokázal presadiť, že namiesto pána Melocíka, ktorý pred časom postúpil na post predsedu predstavenstva a prezidenta Slovenskej poisťovne, bol za člena jej dozornej rady zvolený Jozef Burian, riaditeľ pre financovanie VSŽ. A to ešte nie je všetko. Skutočnosť, že sa do tridsiatich dní má zvolať ďalšie mimoriadne valné zhromaždenie, ktoré rozhodne, či sa základné imanie poisťovne navýši o 375 miliónov, naznačuje, že ľudia HZDS na svoje privatizačné plány nerezignovali. Iba ich korigovali.

REZEŠ NIE JE SÁM

Vladimír Tvaroška, známy ekonomický redaktor, poodhalil vlastnícke pozadie Slovenskej poisťovne - z jeho zistení vyplýva, že štruktúra majiteľov je veľmi interesantná. Hlavným akcionárom je FNM. Ak by fond uplatnil svoje predkupné právo na nákup nových akcií, udrží si svoje dominantné postavenie a k žiadnym vlastníckym presunom nedôjde. Celá hra na navyšovanie základného imania potom stratí zmysel - navýšenie o úbohých 375 miliónov totiž poisťovni vôbec nepomôže. Táto operácia má zmysel iba vtedy, ak nie je jej účelom pomôcť poisťovni, ale pomôcť niekomu k poisťovni. Vyzerá to tak, že ten "niekto" nie je len pán Rezeš...

Ako zistil Vladimír Tvaroška, akcionárom SP "je aj spoločnosť Vinlan, ktorá získala svoj 8,5-percentný podiel vlani v decembri od a. s. VÚB Invest Holding". Dodajme, že v tom čase mu šéfoval dnešný prezident SP Karol Melocík. A šéfoval mu tak, že v roku 1995 boli z portfólia fondu predané - jemne povedané - viaceré zaujímavé podiely v bonitných spoločnostiach tak na Slovensku, ako aj v ČR. Renomovaný týždenník Trend eviduje, že v júli 1997 bol VÚB Invest Holding najskôr premenovaný, následne bez likvidácie zrušený a zlúčený s inou obchodnou spoločnosťou. To, čo by všade vo svete šéfa takto zlikvidovaného fondu diskvalifikovalo, na Slovensku pána Melocíka naopak kvalifikovalo - najskôr za podpredsedu Dozornej rady SP a teraz aj za jej prezidenta...

Ing. Karol Melocík už priznal, že v roku 1995 robil šéfa Kancelárie Slovenskej informačnej služby. Jeho spolupráca s Ivanom Lexom je ešte staršieho dáta, lebo keď bol dnešný riaditeľ tajnej služby vedúcim Úradu vlády, pán Melocík viedol jeho kontrolný odbor. "Keď Ivan Lexa nastupoval na post šéfa SIS, potreboval organizátora, a tak ma zobral," povedal pán Melocík. Nedá sa vylúčiť, že i jeho ďalšie pôsobiská súvisia s tým, kde šéf tajnej služby práve potrebuje organizátora...

Už spomínaný Vladimír Tvaroška vo svojej analýze dospel k záveru: "Oznámením o navyšovaní o zaujímavé číslo 375 miliónov korún sa zväčšila možnosť, že o vplyv nad poisťovňou sa budú musieť VSŽ s niekým deliť". Dodajme, že sa zrejme budú musieť deliť práve s tým, koho v poisťovni zastupuje pán Melocík.