cou a čakal, až pokladníčka spočíta môj nákup. Ceny boli obvyklé, žena v pokladni však nie. Nikdy predtým som ju tu nevidel. Bola nová. Skôr zo zvyku ako zo zvedavosti som sa pozrel na ostatné pokladnice. Sedeli v nich iné ženy, ktoré sa inak pozerali, inak mlčali, inak vyberali tovar z nákupných vozíkov. Bolo to neobvyklé, ale zatiaľ som tomu nevenoval väčšiu pozornosť. Domyslel som sa, že predajňa zmenila majiteľa. A majiteľ vymenil personál. Má na to, nakoniec, právo. Každý chce mať v kšefte svojich ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť. Potom som si bol kúpiť noviny. Aj v novinovom stánku bola nová tvár. Otvoril som znepokojene noviny, ale nič sa v nich o tom nepísalo. Noviny nikdy nepíšu o tom podstatnom. Začal som chodiť ako posadnutý do všetkých obchodov. Najprv na našej ulici, potom na celom sídlisku. Všade boli noví, neznámi ľudia. Akoby všetky obchody zmenili majiteľa.

Zdôveril som sa so strašným poznaním žene. Poradila mi, aby som si oddýchol. Zavolal som priateľovi do iného mesta. Najprv sa mi vysmial, potom mi začudovane povedal to, čo som už vedel. Aj u nich, na druhom konci republiky, si všimol niekoľko nových ľudí. Asi sa zmenil majiteľ a ten si dosadil svojich ľudí, vysvetľoval mi priateľ. To vieš, každý chce mať v kšefte svojich ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť. Ale prečo sa potom títo noví objavili aj na poštách, v mestskej doprave, bankách. Všade, všade, všade. Všade! Bol som vydesený a bezmocný. Tušil som, že za tým niečo je. Nevedel som to však pomenovať. Nevedel som dať meno svojmu strachu a hrôze. Najhoršie však na tom bolo to, že nikto iný si nič nevšimol. Ľudia sa vlastne nedokážu okolo seba pozerať. A potom sa vo mne z neznámych hĺbok vyplavilo poznanie. Zrazu mi bolo všetko jasné. Pocítil som úľavu, aj keď to bolo strašné. Ale poznanie, ktoré mi ktosi doprial, bolo lepšie ako tá neznáma neistota. Naozaj sa zmenil majiteľ. Celý tento svet zmenil majiteľa. Všetko to, čomu sme dali meno vesmír, kozmos, existencia, zmenilo majiteľa.

Nik nevie, kto sa ním stal, pretože nevieme, kto nás vlastnil doteraz. Je však isté, že sme prešli pod iné ruky. Možno sú to ruky zlé, možno láskavé. Uvidíme, aj keď sa obávam, že nám to nebude dovolené. Pretože cudzie ruky, ruky neviditeľné a predsa ťažké, nám práve v tejto chvíli zakrývajú oči.