Polovica júla zastihla pražské výstavné siene vo výbornej kondícii, ktorým neustálu energiu dodávajú masy návštevníkov. Leitmotívom pražských výstav je dominancia fotografie v jej rôznych podobách - kolektívnych i samostatných prezentáciách, českých i zahraničných (vrátane slovenskej) autorských zastúpeniach, ako čisté médium, ale aj ako výtvarný fenomén z konca 20. storočia aplikovaný v mnohorakých prejavoch. Akousi esenciou týchto prísad je retrospektíva jednej z najvplyvnejších umelkýň svojej generácie - americkej fotografky Cindy Shermanovej (1954). Stopäťdesiatdva kvalitne vybraných fotografií od polovice 70. rokov po súčasnosť predstavuje fotografku, ktorá podľa slov pražskej kurátorky výstavy I. Raimanovej "svojimi fotografiami vytvorila dokument umenia našej doby a mnohí ich považujú za zlom vo vývoji umenia 80. rokov". Fotografie Cindy Shermanovej sa len ťažko dajú označiť ako krásne, nedá sa im však uprieť, že sú fascinujúce. Autorka je často obviňovaná z narcizmu. V jej fotografiách však nejde o sebapredvádzanie ani o povrchnú provokáciu s cieľom získania rýchlej popularity šokujúcim spôsobom. Telo sa v jej fotografiách objavuje v iných súvislostiach a s iným cieľom než napríklad v body-artových performance V. Acconciho, D. Oppenheima či ďalších predstaviteľov generácie 70. rokov. "Telové inštalácie" Cindy Shermanovej majú charakteristickú postmodernú citlivosť - nejde o sebaprezentáciu, prípadne prezentáciu tela ako takého, ale o manifestáciu vlastného postoja ku kultúrnym a sociálnym fenoménom doby. "Aj keď Shermanová pózuje ako modelka z časopisu, nemôžete si ju vystrihnúť a pripichnúť na stenu," rezolútne vyhlasuje C. Owens, ktorý tak podčiarkuje autorkino svedectvo o prázdnote, márnosti a nenaplnenosti mediálnych snov a mýtov, s ktorými sme sa identifikovali.
Shermanová nie je militantnou bojovníčkou za práva v zmysle prvých emancipačných aktivít žien-umelkýň z prvej polovice tohto storočia. Jej fotografie sú svedectvom o nej ako o žene - človeku, ktorý sa narodil do spoločnosti ovládanej médiami. "Napriek tomu, že som o svojom diele nikdy nepremýšľala ako o feministickom alebo politickom manifeste, všetko v ňom bolo formované mojimi poznatkami - poznatkami ženy v tejto kultúre," hovorí C. Shermanová. Jej fotografie hovoria príbeh o veciach často vyplavených z temných hlbín duše, vyrozprávaných až s Lynchovským morbídnym humorom. Pri cykle Hororové a surrealistické obrázky (1994 - 96) máte pocit, že cesta sebapoznania je niekedy bizarnou cestou vedúcou Danteho peklom. Šokujúca obraznosť Cindy Shermanovej však nie je vždy hororová. Jej irónia pracuje v duchu pozitívneho myslenia a ďalšie cykly ako Móda (1983-84, 1993-94), Rozprávky (1985), či najstarší cyklus čiernobielych fotografií s názvom Untitled Film Stills (prelom 70. a 80. rokov) sú hravými parafrázami na neznesiteľnú ľahkosť bytia. V každom prípade jedna z charizmatických umelkýň svojej generácie nenechá divákovo vedomie v nečinnosti. Krútivý moment mozgových závitov roztáča Cindy Shermanová do závratných otáčok...
Autor: ĽUDO PETRÁNSKY ml., Praha
