Leje ako z konvy, po dvoch horúcich prichádzajú dva dni uplakané. Mesto na Neve sa dva dni po pohrebe šľachtických kostí, ktoré našli 80. rokov po boľševickej masakre v lesoch okolo Jekaterinburga, utápa miesto sĺz v daždi. Na Zajačí ostrov, na ktorom postavil cár Peter Veľký Petropavlovskú pevnosť, vedú dva drevené mostíky. V samom srdci pevnosti sa týči veža Katedrály sv. Petra a Pavla. Kostol ani zvonka a, ako neskôr zistím, ani zvnútra nepripomína pravoslávnu ruskú „cerkov“. Včera po prvý raz sprístupnili hrob Mikuláša II., jeho manželky, troch dcér a štyroch blízkych služobníkov (lekára, komorníka, kuchára a komornej) očiam verejnosti. Svietilo slnko a prišli zástupy ľudí. Dnes je nedeľa, prší a pred zatvorenou katedrálou niet okrem dvoch policajtov ani duše. Otvárajú až o pol hodiny. Našťastie je tu zhovorčivý sprievodca Vladimir Vladimirovič, ktorý sa svojím spočiatku jediným dvom klientom - mne a akémusi hanblivému stredoškolákovi - venuje naozaj dôkladne a so záujmom. „Pracujem tu už dvadsaťpäť rokov,“ ukazuje si pyšne na hruď. Potom zazrie na skupinu francúzskych turistov, ktorí prišli s vlastnou sprievodkyňou autobusom Inturistu: „Pozrite sa, akí sú hluční. Nemajú úctu!“ Vladimir je dôkladný, postupujeme popri hroboch cárov pomaly a chronologicky, počnúc prvým pochovaným v katedrále, Petrom Veľkým. Svoje „ovečky“ sem-tam skúša z dejepisu a postaršie dámy sa hanblivo usmievajú. Deväť nových truhiel leží pod jediným vysokým náhrobkom v dvojmetrovej hĺbke v Kaplnke sv. Kataríny, hneď napravo od hlavného vchodu do katedrály. Kaplnka je zatiaľ uzavretá a na hrob sa možno dívať od vchodu, pod prísnym dohľadom stráže. Klásť kvety zrejme nemožno (zato vidieť veniec od Borisa Jeľcina), možno si však za pár rubľov kúpiť sviečku, zapáliť ju a pomodliť sa. V svetlej a strohej katedrále, na ktorej veži je „klasický“, a nie pravoslávny kríž - Peter Veľký bol proste Európan - pribudli po dlhom čase nové hroby. Na mramorových doskách s menami jekaterinburských obetí sú i mená dvoch detí Mikuláša II., ktorých pozostatky sa ešte nenašli - dcéry Márie a syna Alexeja. Už dnes sa však verejne hovorí o tom, že pátranie po oboch nezvestných romanovovských deťoch v okolí Jekaterinburgu bude pokračovať a raz ich uložia k rodičom a súrodencom. Hovorí sa tiež o postavení pamätníka ďalším štyrom veľkokniežatám z rodu Romanovovcov, ktoré boli zavraždené spolu s ďalšími väzňami kdesi na pôde pevnosti a ich kosti ležia v dosiaľ neodkrytom spoločnom hrobe.
Prehliadka sa končí. S vďakou odmietam Vladimírovo pozvanie do bývalej väznice, ktorá videla tiež krvavé histórie. „Videli ste pohreb?“ pýta sa. „Jeľcina ste videli?“ „Nie, ale Lebeď sa tu ukázal…“ „Lebeď,“ mávne rukou a uškrnie sa. „To by bol prezident… ako Pinochet. Ľudia sa mali dobre, ale najprv boli koncentráky!“ Zvedavá som, koho by mal rád za prezidenta. Odpovedá s bohorovnou istotou: „Jeľcin bude! Prehovoria ho, a bude. Nie je starý. Je len o desať rokov starší než ja…“ (bj)
