Tento týždeň, utorok 21. júla, oslávil prekladateľ, editor a publicista Ján Jankovič päťdesiatpäť rokov. Okrem iných aktivít už viac než tri desaťročia sprostredkováva Slovákom stretnutia s literatúrou a dramatikou krajín bývalej Juhoslávie. Nielen ako prekladateľ divadelných hier súčasných autorov a kníh pre deti i dospelých, ale aj ich objaviteľ, a tiež aj ako majiteľ vydavateľstva a agentúry JUGA, ktoré diela vydáva a umelcov na Slovensku zastupuje. Za svoju prácu sa stal v Chorvátsku laureátom dvoch najvýznamnejších ocenení, ktoré sa tu udeľujú v oblasti zahraničnej kroatistiky. V osemdesiatom štvrtom to bola Cena Julie Benešiča, ktorú udeľuje chorvátsky PEN klub za umelecký preklad z chorvátčiny, a tohto roku získal Cenu Davidias. Ocenili tak jeho knihu Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre do roku 1939. Odovzdávanie ceny sa udialo na jar, v rámci Maruličových dní. Cena i podujatie je nazvané podľa jedného z diel Marka Maruliča označovaného za otca chorvátskej literatúry. Dni sa tohto roku konali už ôsmy raz. Dejú sa v Splite a sú prehliadkou nielen literárnej tvorby, ale paralelne sa tu usporadúva aj divadelný festival.
Ako ste sa vlastne dostali k chorvátskej kultúre?
„Tak, že som sa nudil na filozofickej fakulte. Študoval som slovenčinu a dejepis. Bolo mi to málo, vtedajší školometský spôsob učenia, kde alfou a omegou v teórii literatúry bol Timofejev, ma neuspokojoval. Hľadal som teda alternatívne riešenia. Spravil som si päť semestrov archeológie a zrazu, v polovici šesťdesiatych rokov, vznikla možnosť navštevovať lektoráty zo srbochorvátskeho jazyka. Prednášal nám zlatý pán doktor Ján Frídecký, ktorý, keďže cez vojnu písal a prekladal o Chorvátsku, sedel v pivnici zväzu novinárov a robil výstrižkovú službu. Srbochorvátčina bola predsa jazykom, ktorým sa hovorilo v Juhoslávii, teda kacírskej krajine socializmu. Mala však preto aj pôvab čohosi zakázaného. Takže, jednak zo slavistickej orientácie, ale i z určitého vzdoru, som sa na ňu dal. Začiatky boli ťažké, nebola literatúra, slovníky, možnosť cestovať. Ale vydržal som. Ako sa vraví, prvých tridsať rokov je najťažších a potom to už ide.“
Máte prehľad, koľko kníh a hier ste objavili pre slovenské publikum?
„Knihy som už dávno nezratúval. Hádam ich spočítam teraz, keď oslavujem päťdesiatpäťku. Bude ich približne rovnaký počet, ako mám rokov. Som hrdý, že som mal možnosť podieľať sa na fundamentálnej veci - preklade antológie chorvátskej prózy Objatie, ale tiež, že som sprostredkoval našim čitateľom niekoľko prekladov najčítanejšej chorvátskej autorky Zagorky. A až na jednu - dve výnimky som jediným prekladateľom, ktorý za ostatných dvadsaťpäť rokov vytrvalo zásobuje prekladmi z chorvátčiny slovenské divadlá. Človek musí mať nielen prehľad, ale byť aj zapálený, pretože preklad robí s rizikom, že divadlá preloženú hru neuvedú. Musím povedať, že chorvátska a srbská dramatika, napriek kvalite, sa u nás vždy presadzovala veľmi ťažko.“
Prečo tie problémy? Spomínam si, že svojho času predsa inscenácie v SND Zberné stredisko či Šopalovičovo kočovné divadlo veľmi zarezonovali. Zberné stredisko dokonca zároveň uvádzali hneď tri naše scény.
„Odpoviem nepriamo. Braňo Chomát, dnes už nestor slovenských kroatistov, mal napríklad tú smolu, že keď bola na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov možnosť vydávať vo vtedajšej LITE Krležu, pretrvával ostych k bývalej Juhoslávii. Mal preklady skvelých hier, no slovenské divadlá Krležu nehrali, lebo si nikto nechcel komplikovať situáciu. Ja som mal naopak šťastie, že z dnes, bohužiaľ, už nebohého chorvátskeho autora Milana Grgiča som mohol vďaka priaznivejšej klíme urobiť najhranejšieho chorvátskeho autora na Slovensku. Dokonca sa mi podarilo, že svetová premiéra jeho hry Strana lásky bola v Trnave. Dodnes som v styku s dramatikmi, priamo od nich dostávam novinky a som schopný pohotovo ich preložiť pre naše divadlá. No napríklad hru Nihilista z Veľkej mláky dramatika Iva Brešana (u nás je známy vďaka hre Predstavenie Hamleta v dedine Mrduša dolná) ponúkam už od decembra.“
To znamená, že stále, aj keď z iných príčin, je vzťah k chorvátskej a srbskej dramatike problematický?
„Povedal by som, že je vlažný. Napriek tomu, že divadelníctvo je tam oveľa vyspelejšie než u nás, pretože vďaka politickej línii krajiny malo vždy kontakty s celým svetom. Navyše je tam napríklad bežné, že kamenné divadlá hrajú svojho autora od jeho študentských čias. Vyrastá teda v úplne inej klíme, je to od začiatku človek divadla a nie niekto cudzí, ktorý príde do neznámeho prostredia a musí sa doprosovať. Aj dráma je oveľa vyspelejšia.“
Ako sa na dramatickej tvorbe odrazili problémy, ktorými bývalá Juhoslávia prešla a prechádza?
„Samozrejme, rezonuje téma srbsko-chorvátskej tenzie. Ale, napodiv, mnohé problémy v Chorvátsku a na Slovensku sú veľmi podobné. A vždy aj boli. Napríklad, keby sa v Nihilistovi z Veľkej mláky pomenili koncovky mien, pokojne by to mohol napísať slovenský autor. Východisková situácia je podobná, literárne majstrovstvo veľké, preto ma udivuje nezáujem. Najmä keď dobre vieme, že stále niet dosť divadelných hier, ktoré by sa zmocňovali aktuálnych tém. O to viac ma mrzí, že sú k dispozícii hry z nám blízkeho slovanského kontextu, tematicky ekvivalentné našim problémom. A nie sú to žiadni okrajoví autori, žiadny slovanský sentiment. Napríklad taký Miro Gavran je dramatikom, ktorého hrajú nielen všetky chorvátske divadlá, ale aj Budapešť, Londýn, Washington, avšak pre Slovensko nie je dosť dobrý.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
