nástrojoch, hral v džezovom orchestri aj v dychovke. Po príchode do Prahy v roku 1945 spoluzaložil Divadlo satiry, ktoré však bolo „na zásah zhora“ po štyroch rokoch zrušené. Prešiel do Realistického divadla a od roku 1950 po penziu bol členom Mestských divadiel pražských. Hosťoval aj v pražskom Divadle za bránou, v Brne, Pardubiciach, Zlíne… Širokú popularitu si získal vďaka komickým filmovým a televíznym úlohám. Vo filme ich vytvoril asi stovku, k najznámejším patria Bol raz jeden kráľ, Cisárov pekár, Zabil som Einsteina, páni, Ženy v ofsajde, Štyri vraždy stačia, miláčik, Šesť medveďov s Cibulkom… Veľkú divácku odozvu mal aj seriál Traja chlapi v chalupe. Etabloval sa ako estrádny umelec, účinkoval v päťdesiatdielnom rozhlasovom a televíznom seriáli o Hlustvisihákovi. Dodnes hrá a nakrúca, tento rok mu za rolu kabaretiéra Billiho Kippa v muzikáli Sny z Nového Yorku udelili Cenu Thálie.Napriek tomu, že Lubomír Lipský v apríli oslávil sedemdesiatpäť rokov, dodnes hrá divadlo, dokonca až na štyroch scénach súčasne. V Divadle ABC, jeho materskej scéne, kde bol od roku 1950 až do penzie (1990), je to komédia Charleyho teta. V Hudobnom divadle v Karlíne muzikál Sny z Nového Yorku, v Brne vodník v Jiráskovej Lucerne. A v pražskom Divadle na Fidlovačke, ktoré tridsať rokov ležalo úplne zničené ladom a bude slávnostne otvorené prvého októbra, sa pod vedením režírujúceho herca Tomáša Töpfera pripravuje na rolu v Tylovej Fidlovačke. Aj narodeniny preto oslavoval na etapy. Najväčšiu radosť z darov mu vraj urobila obrovská morka a košík húb, ktorý dostal priamo na javisku. A navyše Cena Thálie, ktorú získal za rolu Billiho Kippa v spomínanom karlínskom predstavení. Prekvapilo ma preto, že muž, ktorý má toľko energie, plné ruky práce, chodí v texaskách a vyžaruje z neho mladícky elán, prišiel na schôdzku s kartónom cigariet pod pazuchou. Ako však hneď vysvetlil, neboli preňho, ale pre manželku. Kedysi síce tiež fajčil, no keď začal mať zdravotné problémy, dokázal prestať. Napriek tomu, že manželka stále pokúša. Tajomstvo svojej vitality však vidí inde. „Práca, to je to, čo ma drží na nohách. Len čo s ňou človek prestane, je koniec. Neviem si predstaviť, že by som sedel niekde na lavičke a kŕmil holuby. Keď náhodou príde obdobie, že práve nemám čo robiť, aspoň si vezmem knižku a len tak, sám pre seba, sa učím básničku.“* To učením trávite aj divadelné prázdniny?
„To nie, vtedy nepracujem a celé dva mesiace načerpávam sily. Len vzácne, ak sa pritrafí nejaká naozaj zaujímavá príležitosť, neodolám. Tak je to zhodou okolností aj tento rok, pretože režisér Vojtěch Jasný, ktorý nakrútil množstvo krásnych filmov, pripravuje voľné pokračovanie slávnej snímky Všetci dobrí rodáci. Ponúkol mi krásnu rolu, bol by hriech neprijať ju. Nielen scenár je výborný, ale aj obsadenie. Hlavnú rolu napríklad zahrá Vladimír Pucholt, ďalej Jirka Sovák, Brodský… Malo sa nakrúcať už minulý rok, ale neboli peniaze. Až teraz sa to rozhýbalo.“
Hoci sa Vladimír Pucholt preslávil Formanovými filmami Čierny Peter, Lásky jednej plavovlásky, Konkurz či Krejčíkovou Svadbou ako remeň, jeho herecká kariéra trvala pomerne krátko. Napriek veľkej popularite a talentu emigroval, aby sa mohol stať lekárom. Stihli ste sa stretnúť?
„Ešte sme nespolupracovali, ale stretli sme sa u Horníčkovcov, ktorí sú jeho blízkymi priateľmi. Mirek Horníček je totiž môj sused, bývame v jednom činžiaku.“
Aký na vás pán Pucholt spravil dojem?
„Skvelý. Je to veľmi milý človek, dobrota z neho priam vyžaruje. Podobne ako v jeho filmoch, má zvláštnu charizmu, okamžite musí byť každému sympatický.“
Budete nakrúcať celé leto?
„Nie. Mám chatu na Sázave, kde chodím na ryby a na huby, čo je moja veľká vášeň. Budeme tam s manželkou a ‘povyraziť si‘ sem prídu aj moji traja vnuci. Aby som tiež niečo spravil s telom, pôjdem do třebonských kúpeľov. Trochu ma hnevajú kĺby, chrbtica. Staroba je tu, nedá sa nič robiť. Ale za tri týždne ma vždy dajú dokopy.“
Tento rok ste dostali Cenu Thálie za rolu Billiho Kippa v muzikáli Sny z Nového Yorku. Tháliu dostal aj Vlastimil Brodský, nie však za konkrétnu rolu, ale za celoživotné dielo. Kým vy rozprávate o množstve práce, pán Brodský si pre verejnosť zvolil imidž temer starca nad hrobom…
„Je to len póza, ktorú nikto neberie vážne. Napríklad si vždy sadne na ústredné kúrenie a vraví: veď sa musím predpripraviť na tú kremáciu.“
Ktorá z tých cien by potešila viac vás?
„Som šťastný, že som dostal Tháliu práve za muzikál. Pretože muzika je súčasťou môjho ja. Odmalička som jej veľkým milovníkom. Najviac ma chytila okolo pätnástich rokov, keď som sa doslova zbláznil do džezu. Bola to swingová éra a v Pelhřimove, malom mestečku, odkiaľ pochádzam, práve vtedy zakladali džezový orchester. Chýbal im saxofonista, tak som sa prihlásil a za dva mesiace som sa naň ako-tak naučil hrať. Neskôr zas triedny profesor založil študentský symfonický orchester a chýbala mu pozauna. Tiež som sa na ňu rýchlo naučil hrať. Aby som si vylepšil známku z fyziky. A neskôr ešte na tubu, trúbku, klarinet, klavír… Pri mojej profesii sa mi to veľmi hodilo. Napríklad aj v Snoch z Nového Yorku spievam jednu pesničku, kde sa sám sprevádzam a potom si dám pozaunové sólo.“
Hrali ste v mnohých hudobných predstaveniach. Ako sa vám páči dnešná móda veľkomuzikálových projektov, ako bol povedzme Dracula?
„Videl som len Jesus Christ Superstar, a ten sa mi páčil veľmi. Dracula ma nezlákal, dajako som naň nemal chuť. Skôr som zvedavý na muzikálovu verziu Dvořákovej Rusalky, ktorá sa chystá. Pravdu povediac, nie som však sympatizantom veľkých experimentov.“
Nedávno režisér Miloš Forman zrušil v Prahe plánované predstavenie opery Dalibor, ktorú chcel pripraviť v Národnom divadle. Nikto ešte nevedel, čo si s ňou počne a už sa ozvali nesúhlasné hlasy. Otrávilo ho to, a s projektom „sekol“. Vy, ako vravíte staromilec, by ste to tiež cítili ako znesvätenie klasiky?
„Neviem. Som síce konzervatívny človek, takéto novoty mi veľmi nevyhovujú, ale apriori by som to neodsudzoval. Ani však vopred nejasal: bože, to bude úžasné! Musel by som to najprv vidieť a potom by som si spravil názor. Určite by som však bol na Formanovo dielo zvedavý.“
Vydržali ste štyridsať rokov v jednom divadle, respektíve vravíte, že oni to vydržali s vami. ABC, jedna zo scén Mestských divadiel pražských prešla za ten čas rôznymi zmenami. Napríklad tu istý čas riaditeľoval aj Jan Werich. Ktoré obdobie bolo pre vás najkrajšie?
„Od päťdesiateho roku, keď Ota Ornest založil Mestské divadlá pražské a začalo sa hrať na troch scénach. V Komornom divadle, Divadle komédie, kde kedysi hrával i Vlasta Burian, a v ABC. Mali sme krásny repertoár, celú svetovú dramatiku. Ornest bol vynikajúci dramaturg. Aj režisér, ale ako dramaturg mal kontakty po celom svete. A okrem toho, stačí spomenúť mená hercov, ktorí vtedy boli mojimi kolegami. Dana Medřická, Václav Voska, Jaroslav Marvan, Rudolf Hrušínský, Josef Kemr, Mařenka Rosůlková, Zázvorková, Bohdalová… Jednoducho, čo meno, to pojem. Netúžil som preto po žiadnom inom divadle.“
Ale oni áno. Zväčša smerovali ďalej – na Vinohrady, do Národného…
„A ja som smeroval do penzie.“
Zažili ste ABC za Wericha?
„V tom čase som tam nebol. Stretli sme sa však vo filme. Odmalička bol pre mňa bohom. Bol som veľkým obdivovateľom Osvobozeného divadla. Videl som predvojnové inscenácie. Po Ťažkej Barbore som šiel celý rozochvený po Werichov, Voskovcov a Ježkov podpis. Vtedy som s nimi hovoril po prvý raz. Len kvôli tomuto divadlu sme opakovane cestovali z Pelhřimova až do Prahy. A neskôr sa Werich stal mojím obľúbencom nielen ako herec, ale aj ako človek. Bol to obrovský formát.“
Aký bol spolupracovník?
„Stretli sme sa pri práci, bohužiaľ, len dva razy. V Cisárovom pekárovi, kde som hral alchymistu, a v rozprávke Bol raz jeden kráľ. On bol kráľom a my s Horníčkom a Kopeckým sme hrali princov. Mirek krásneho, Milda šikovného a ja chrabrého. Nádherné. Na pánovi Werichovi sme mohli oči nechať. Navyše tu hral ešte i Vlasta Burian, tým to bolo zaujímavejšie.“
Aké to bolo, keď sa pri práci stretli dve dominantné osobnosti, až zbožštené živé legendy?
„Viete, Vlasta Burian už na tom vtedy bol dosť zle. Mal za sebou zákaz činnosti, ktorý dostal po päťaštyridsiatom. Hral som s ním predtým v jeho prvom povojnovom filme – Sliepka a kostolník. Tam bol ešte pri sile, ale po zákaze to s ním išlo dolu vodou. Bol deprimovaný, ani pamäť mu už neslúžila. Napríklad sme pred kamerou naskúšali scénu, išlo sa na ostro, on to zrazu stopol a vraví, moment a kde je kamera? Na jeho výkone na plátne sa však žiadne jeho ťažkosti neodrazili. Tam je skvelý.“
S Werichom sa teda znášali?
„Áno, bez problémov.“
A s vami? Čítala som, že bol problematickým partnerom. Veľký sólista.
„Mne sa s ním hralo výborne. Myslím, že ma mal celkom rád, takže aj ako na partnera bol na mňa dobrý.“
Máte za sebou vyše sto filmových rolí. Mnohé ste nakrútili pod vedením brata, už zosnulého režiséra Oldřicha Lipského. Bola nejaká postava, ktorá vám unikla? Túžili ste po nej, no brat sa rozhodol dať ju niekomu inému?
„Myslím, že nie. Som prajným človekom a okrem toho som vedel, že brat pre výber herca mal presné dôvody a určite vybral najlepšieho.“
Ako v praxi vyzerala bratská spolupráca?
„Zo začiatku ma napríklad neobsadzoval vôbec. Aby sa nepovedalo ‘já na bráchu, brácha na mně‘. Až keď ma začali volať iní renomovaní režiséri, trebárs pán Frič či Bořivoj Zeman, dodal si odvahu a zveril mi Šesť medveďov s Cibulkom či Štyri vraždy stačia, miláčik.“
Mohli ste ho aj odmietnuť?
„Áno. Napríklad som pôvodne mal hrať v Happyende. Veľmi sa mi to nepozdávalo. Bolo to postavené na princípe, že dej sa odvíjal od konca a končilo sa začiatkom. Robil to potom Vláďa Menšík.“
A ktorý z vašich spoločných filmov máte najradšej?
„Podľa odozvy u publika, najmä detského, bol najúspešnejší Šesť medveďov s Cibulkom. Tiež ho mám rád, dobre sa mi v ňom hralo. Presnejšie, rád som ho nakrúcal, no bolo to mimoriadne náročné. Pretože najprv sa na pľaci pracovalo so zvieratami, keď boli unavené, prišli na rad deti a až potom som nastúpil ja. Takže som musel byť po celý čas od rána do noci pripravený, aby som naskočil, kedykoľvek bolo treba.“
Čo bolo náročnejšie? Scény s deťmi, alebo so zvermi? Herci zvyčajne tvrdia, že obe skupiny sú partneri, ktorí občas dajú pekne zabrať.
„Myslím, že s deťmi. Bolo ich tam asi päť a boli ako vrece bĺch. Ale ťažké to bolo aj s medveďmi. Je to totiž dosť nevypočitateľné zviera. Klame tým, že sa stále tvári ako dobrý Míša a jeho nálada sa vôbec neodrazí na mimike. Jeden napríklad pri nakrúcaní oskalpoval asistenta ošetrovateľa. Išiel okolo, medveď načiahol labu a roztrhol mu na temene hlavu. Vo filme účinkovali aj opice. Na plátne vystupovala len jedna, v skutočnosti sa však nakrúcalo s troma, pretože každá vedela čosi iné. Zaujímavé bolo, že každá mala inú tvár, a maskéri ich teda museli pred záberom líčiť. Keď ich priviedli do štúdia, najprv sme sa vzájomne ovoňali. Zvláštny pocit bol, keď mi podala ruku. Studenú, zvráskavenú, akoby stareckú. Navyše, mala obrovskú silu, bolo to akoby mi nasadili putá. No keď mi skočila do náručia, už bolo všetko v poriadku.“
Nebáli ste sa s nimi hrať, keď ste zistili, čo všetko zvieratá dokážu?
„To viete, že sme boli všetci opatrní. Učili sme sa na vlastných chybách. V ateliéri bol napríklad vystavaný školský prírodovedný kabinet. So všetkým, čo tam patrí, teda i s vypchatou líškou, medveďom. Keď tam po prvý raz prišli živé medvede, zľakli sa a celú dekoráciu zdemolovali. Museli ich skrotiť, pochytať, odviesť, všetko nanovo vystavať a privykať ich postupne.“
Ako v takýchto momentoch reagoval brat, keď mu „herci“ demolovali pľac?
„Boli to nervy, lebo mal na pleciach veľkú zodpovednosť. Hoci sa totiž dbalo na všelijaké bezpečnostné opatrenia, nakoniec aj tak za všetko zodpovedá režisér.“
Aký bol brat na vás?
„Prísny, vytrpel som si. Ale bol uznanlivý. Vždy, keď sme dokrútili scénu, prišiel za mnou, poškrabal ma za uchom a vraví ‘Dobrý, Lubomír!‘ A ja som mu za to dal pac.“
Ako to, že sa v jednej rodine nájdu hneď dve deti s výraznými umeleckými génmi? Po kom ste ich podedili ?
„Otec bol vášnivý ochotník. Až fanatik. Hral, keď bol starší, režíroval, a keď už nemohol ani to, robil aspoň predsedu ochotníckeho spolku. Pre divadlo pobláznil celú rodinu. Matka, nemajúc ako vravel talentu, musela aspoň našepkávať, babička obstarávala garderóbu a my traja bratia – mal som totiž ešte jedného, ktorého v sedemnástich rokoch zabil blesk – sme museli hrať.“
Od začiatku ste s bratom inklinovali jeden k herectvu a druhý k „rozkazovaniu“?
„Áno. Brat od školských čias režíroval. Najprv študentský krúžok, a neskôr, keď sme sa ako profesionáli dostali do Prahy, stal sa riaditeľom Divadla satiry…“
Otca sa nepokúšal komandovať?
„To si nedovolil. Otcovi sa musel podrobiť.“
Aj tretí brat mal umelecké sklony?
„Áno, bol veľmi talentovaný. A povedal by som, že spomedzi nás bol i najkrajší, najurastenejší. Už v šestnástich, sedemnástich hral veľké roly. Jednoducho, hralo mu to. Ale bohužiaľ…“
Spomínali ste, že ste susedia s pánom Horníčkom. Aké je to susedstvo?
„Výborné. Bohužiaľ, vídame sa veľmi málo, pretože obaja sme dosť zapriahnutí. Veľa cestujeme, takže sa zväčša zrazíme akurát na chodbe a jeden druhého sa pýtame, kam práve odchádza.“
Bolo v minulosti viac príležitostí?
„Isteže, aj sme spolu flámovali.“
Čo na to manželky?
„Tiež sú dobré priateľky. Poznajú sa od štyridsiateho šiesteho. Horníčkovci, rovnako ako ja s manželkou, sa zoznámili v Divadle satiry. Mirkova pani sa prišla pozrieť na predstavenie a padla mu do oka. Poslal jej do hľadiska lístok, či by naňho nepočkala. A bolo to. Moja žena zas bola v divadle tanečnicou. Angažovali sme si tanečný súbor – päť dievčat, a my herci sme si ich rozobrali. Manželka okrem tancovania študovala medicínu. Keď sa vydala, nechala ju, lebo sme pomerne skoro mali deti. Ja som tiež musel nechať školu, okrem hrania v divadle som totiž ešte študoval filozofiu, divadelnú vedu a estetiku. Nešlo to skĺbiť: školu, rodinu, divadlo.“
S pánom Horníčkom máte pre umelecké brandže netypické manželstvá. Toľké roky s jedinou ženou. Nie je to aj preto, že vás vlastne mali doma pekne pod kontrolou naraz hneď dve ženy?
„Dalo by sa to tak povedať.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
