Gruzínsky prezident Eduard Ševardnadze siahol po prestavbe vládneho kabinetu. K tomuto kroku sa odhodlal po poznaní, že súčasná vláda nemá dosť schopností na to, aby úspešne bojovala proti ekonomickej kríze, hroziacej tejto kaukazskej krajine. Problémy, ktoré dnešné Gruzínsko, kedysi jedna z relatívne prekvitajúcich sovietskych republík má, sú v niečom kópiou situácie v susednom Rusku. A Ševardnadzeho protiopatrenia zasa v mnohom evokujú „ukazy“ Borisa Jeľcina. Aj ruská terapia sa začala výmenou vládneho kabinetu. Na rozdiel od Ruska však gruzínska kúra snáď nebude až taká bolestná.
70-ročný Ševardnadze, bývalý minister zahraničných vecí ZSSR, ktorý po boku Michaila Gorbačova búral „železnú oponu“ medzi Východom a Západom, je gruzínskym prezidentom od roku 1992. Prezident má široké právomoci, a na čele gruzínskej vlády nestojí premiér, ale štátny minister. Niko Lekišvili, ktorý túto funkciu zastával posledné tri roky, oznámil, že podá demisiu, čím podnieti rozpustenie vlády a umožní prezidentovi urobiť plánované personálne zmeny bez veľkých ťahaníc a drám. Tradičná korupcia v Gruzínsku totiž nabrala také rozmery, že ohrozuje prílev nových zahraničných investícií. Povestnou poslednou kvapkou bolo rozhodnutie Medzinárodného menového fondu pozastaviť poskytnutie úveru vo výške 80 miliónov USD predovšetkým pre neúspechy gruzínskych úradov pri vyberaní daní. Sprísnenie daňovej politiky je jedným z pilierov protikrízového programu ruského premiéra Sergeja Kirijenka, a zrejme touto cestou by chcel „svoju“ novú vládu nasmerovať i gruzínsky prezident. Parlament v Tbilisi už pred časom prijal rad príslušných zákonov, aby uspokojil požiadavky MMF.
Napriek problematickým pomerom však zahraniční investori vložili do gruzínskej ekonomiky od roku 1997 asi 250 miliónov USD, čo je 5-násobný nárast oproti predošlému roku. Ročný nárast hrubého domáceho produktu predstavuje už tri roky stabilných 11 percent. V rokoch 1988-94 však došlo k takmer 90-percentnému poklesu a mnoho Gruzíncov dnes tak či tak žije na hranici chudoby.
Zmeny vo vláde však celkom isto nezasiahnu silové rezorty - ministerstvá obrany, vnútra a bezpečnosti. Ševardnadze má iste na pamäti nutnosť udržať relatívnu stabilitu v konfliktných oblastiach Abcházska a Južného Osetska, ktoré sa usilujú o odtrhnutie. Hovoril tiež o vytvorení nového „ministerstva konfliktov“, čiže zvláštneho rezortu zaoberajúceho sa separatizmom.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
