Štátne podniky v mnohých rozvojových krajinách brzdia hospodársky rast a ľuďom sťažujú únik pred chudobou, ukázal výskum Svetovej banky. V štúdii Svetová banka ďalej uvádza, že väčšina krajín nenapreduje s predajmi štátnych podnikov dostatočne rýchlo, a to ani napriek tomu, že privatizácia je v súčasnosti populárna. ,,Rozvojové krajiny sprivatizujú v priemere iba 3 spoločnosti za rok, hoci väčšina vlád týchto krajín vlastní stovky podnikov, ktoré by mohli vyrábať efektívnejšie, keby boli v súkromnom vlastníctve,“ píše sa v správe s názvom Byrokrati v podnikaní: Ekonómia a politika štátneho vlastníctva. Správa poukazuje na to, že kým vo východnej Európe a v Rusku napreduje privatizácia štátnych podnikov rýchlo, v ostatných regiónoch predalo iba málo krajín väčšie množstvo štátnych firiem. ,,Takzvané desaťročie privatizácie prinieslo so sebou viac napätia ako nádejí,“ cituje správa hlavnú výskumnú pracovníčku Mary Shirleyovú. Podiel hrubého domáceho produktu (HDP) vytvoreného štátnymi podnikmi v rozvojových krajinách, vrátane východnej Európy a bývalého Sovietskeho zväzu sa drží na konštantnej úrovni zhruba 11 percent v porovnaní so 7 percentami vo vysoko príjmových krajinách. V najchudobnejších krajinách sa štátne podniky podieľajú na tvorbe HDP asi 14 percentami, píše sa v správe. Ako tvrdí Svetová banka, táto správa je najrozsiahlejšou štúdiou, aká bola kedy vypracovaná o výsledkoch úsilia vynaloženom na transformáciu štátnych podnikov od polovice 70. rokov. Súčasťou štúdie je rozsiahla nová údajová základňa a podrobné prípadové štúdie 12 krajín: Chile, Čína, Česká republika, Egypt, Ghana, India, Kórea, Mexiko, Filipíny, Poľsko, Senegal a Turecko.
Na základe piatich meradiel zmien výkonnosti štátnych podnikov pokladá štúdia za úspešnejších reformátorov Chile, Kóreu a Mexiko, za reformátorov s nejednoznačnými výsledkami Egypt, Ghanu a Filipíny a za najmenej úspešných reformátorov Indiu, Senegal a Turecko. Všetky tri takzvané transformujúce sa ekonomiky, ktoré boli zahrnuté v štúdii — Čína, Česká republika a Poľsko, podali v reforme svojich štátnych podnikov ,,nejednoznačný až dobrý výkon“.
Podľa M. Shirleyovej predstavuje naďalej najväčšiu prekážku reforiem vysoká politická cena privatizácie v podobe znižovania stavov zamestnancov a výrazných škrtov v štátnych dotáciách. Avšak hlavný ekonóm Svetovej banky Michael Bruno varoval, že krajiny, ktoré s privatizáciou nenapredujú, čelia značnému zaťaženiu štátnych rozpočtov a vysychaniu vzácnych zdrojov. ,,Tieto (štátne) podniky brzdia hospodársky rast a liberalizáciu trhov, čo priamo i nepriamo obmedzuje možnosti znižovania chudoby,“ vyhlásil M. Bruno. Správa tvrdí, že štátne podniky si často berú neprimerane vysoké úvery, čím spôsobujú nedostatok investičného kapitálu v súkromnom sektore. Poukazuje, že v Bangladéši štátne podniky vstrebávajú asi 20 percent domácich úverov, hoci ich podiel na tvorbe HDP predstavuje necelé 3 percentá. Ďalej poznamenáva, že štátne podniky v mnohých prípadoch znečisťujú životné prostredie vo väčšej miere ako súkromné spoločnosti. Napríklad v Indonézii vypúšťajú štátne podniky do vôd asi päťkrát väčšie množstvo nečistôt na jednotku produkcie ako porovnateľné súkromné spoločnosti.
V správe sa ďalej uvádza, že na to, aby mohla privatizácia úspešne napredovať, musia mať vlády jednotlivých krajín dostatočnú podporu voličov, musia mať prostriedky na prekonanie opozície a nimi uskutočňované reformy musia byť dôveryhodné. Ak tieto podmienky nie sú splnené, zahraničná pomoc na podporu privatizácie môže mať opačný efekt, píše sa v štúdii. Predstavitelia Svetovej banky tvrdia, že ak krajiny dokážu prekonať politické prekážky, zreformované štátne podniky im prinesú značný osoh. Tvrdia, že v mnohých rozvojových krajinách sa aj najmenšie zvýšenie efektívnosti štátnych podnikov odzrkadlí v znížení, a v niektorých prípadoch dokonca v odstránení rozpočtových deficitov.
Správa tiež hodnotí tri druhy zmlúv - o výkone, správe a regulácii, ktoré sa používajú v rámci reforiem štátnych podnikov. Dospela k záveru, že zmluvy o výkone - zmluvy medzi vládou a verejnými zamestnancami, ktorí riadia štátne podniky, majú iba zriedkakedy za následok lepšiu výkonnosť firiem. V minulosti podporovala takéto zmluvy Svetová banka i ďalšie organizácie zahraničnej pomoci ako prostriedok na zlepšenie výkonnosti podnikov bez toho, aby sa sprivatizovali. Správa však poukazuje aj na to, že v niektorých prípadoch, ako napríklad v prípade štátnej elektrárenskej spoločnosti v Senegale, sa výkonnosť štátnych podnikov v skutočnosti zhoršila, pretože vlády nedodržali svoje záväzky, čím vzali manažmentom chuť do ďalšej práce.
O niečo lepší efekt majú zmluvy o správe, ktoré podpisujú vlády so súkromnými spoločnosťami za účelom správy štátnych aktív. Takéto zmluvy sú však vhodné iba v niektorých oblastiach — napríklad hotely alebo poľnohospodárske a vodohospodárske projekty — vzhľadom na ťažkosti spojené s vyjednávaním týchto zmluv a s monitorovaním ich dodržiavania. Najväčší úspech majú zmluvy o regulácii, ktoré sa používajú v prípadoch, keď chce vláda sprivatizovať a následne regulovať monopol. Napríklad štúdia o sprivatizovaných a následne regulovaných telefónnych spoločnostiach v siedmich krajinách zistila, že v týchto spoločnostiach sa zvýšila produktivita práce, zrýchlil sa rozvoj ich sietí a tiež sa zvýšili ich výnosy.
PODĽA IFC JE PRIVATIZÁCIA
NAĎALEJ SPOLITIZOVANÁ
Hoci je privatizácia štátnych podnikov všade vo svete bežným javom, podľa International Finance Corporation (IFC) je naďalej spolitizovaná. Tvrdí, že vlády ju využívajú na sledovanie konkrétnych politických cieľov, obyčajne dlhodobejších, ktoré treba vyvažovať krátkodobejšími obetami.
,,Všetky štádia privatizácie sa vyznačujú hľadaním rovnováhy medzi hospodárskymi a politickými cieľmi,“ uvádza IFC, súkromná vetva Svetovej banky, v novej štúdii o privatizácii štátnych podnikov v rozvojových a bývalých socialistických krajinách. Výsledky privatizácie ,,sú ovplyvňované tiež špecifikami príslušných hospodárskych odvetví, ako aj ďalšími hospodárskymi podmienkami v jednotlivých krajinách, predovšetkým však … stupňom rozvoja ich domácich finančných trhov,“ uvádza sa v štúdii s názvom Privatizácia: princípy a metódy.
Podľa štúdie sa takmer všetka privatizácia uskutočnila v posledných 10 rokoch. ,,Pred viac ako 10 rokmi bol pojem svetová privatizácia ešte neznámy,“ uviedol Nissim Ezekiel, riaditeľ podnikového plánovania v IFC, na nedávnej tlačovej konferencii, na ktorej štúdiu zverejnili. Len v rokoch 1988-93 sa vo viac ako 95 krajinách previedlo do súkromného vlastníctva asi 2 700 štátnych podnikov, uviedla IFC.
K prvému významnému predaju došlo v roku 1984, keď vláda Veľkej Británie predala akcie svojho telekomunikačného monopolu British Telecom. Špecifickým politickým cieľom privatizačnej metódy použitej v tomto prípade bolo vytvoriť ,,novú vrstvu malých akcionárov, ktorí by opätovné znárodnenie spoločnosti politicky sťažili,“ poznamenáva štúdia. Privatizácia v bývalých socialistických štátoch východnej Európy a bývalého Sovietskeho zväzu pokročila najďalej, tvrdí IFC. V štyroch z týchto krajín — v Poľsku, Maďarsku, Českej republike a na Slovensku sa priemerný podiel súkromného sektora na tvorbe HDP zvýšil za trojročné obdobie 1990-93 z 20 percent na vyše 50 percent. V bývalých socialistických ekonomikách boli vo všetkých privatizačných metódach prítomné politické pohnútky. ,,Prvoradým politickým cieľom bol často rýchly prevod štátnych aktív do súkromného vlastníctva, pričom sa vedelo, že ekonomický prospech z privatizácie sa nemusí dostaviť okamžite,“ píše sa v štúdii. Medzi ďalšie politické ciele privatizácie patrilo ,,vytvorenie rozptýleného vlastníctva, oslovenie určitých skupín záujemcov … s cieľom zabezpečiť, aby privatizované podniky nezbankrotovali, ďalej zníženie rozpočtových deficitov/zvýšenie rozpočtových príjmov a zachovanie zamestnanosti, ako aj plnenie ďalších sociálnych záväzkov,“ poznamenáva štúdia.
,,Mnohé z týchto politických cieľov prinášajú svoje ekonomické obete,“ píše sa ďalej v štúdii, napríklad v podobe ,,pretrvávajúcej hospodárskej neefektívnosti“. IFC vytvorila databázu väčších podnikov, ktoré sa predali prostredníctvom inej ako kupónovej metódy. Táto databáza ukazuje, že vlády 95 krajín získali z 2 655 predajov uskutočnených v období od roku 1988 do roku 1993 271 000 miliónov USD. Podiel priemyselne vyspelých krajín na tejto sume predstavoval 175 000 miliónov USD, avšak na celkovom počte predajov sa podieľali iba 15 percentami. Rozvojové krajiny sa podieľali na celkovom počte predajov 85 percentami a na celkových príjmoch 35 percentami. Najväčší objem predaných podnikov v dolárovom vyjadrení mala s 57 percentami Latinská Amerika. Podiel Európy a strednej Ázie na celkovom objeme predajov bol 18,7 percenta a podiel východnej Ázie tvoril väčšinu zvyšku. Relatívne málo sa udialo v severnej a podsaharskej Afrike a na Blízkom východe. Príjmy z privatizácie v rozvojových krajinách kulminovali v roku 1992 sumou 29 000 miliónov USD, keď sa začali znižovať v dôsledku nižšieho počtu predajov v Latinskej Amerike. Medzi predávanými aktívami dominovali podniky z oblasti infraštruktúry, ktorých podiel na celkových príjmoch rozvojových krajín z privatizácie predstavoval 33 percent, uviedla IFC. V Latinskej Amerike, Karibiku a vo východnej Ázii a Tichomorí sa privatizovali predovšetkým spoločnosti zo sektorov ako telekomunikácie, energetika, voda a doprava. Vo východnej Európe a strednej Ázii sa polovicou podieľali na predaných aktívach priemyselné podniky, píše sa v štúdii.
Pokiaľ ide o privatizačné metódy, rozvojové krajiny uprednostňovali priame predaje, ktorých podiel na celkovom počte predaných podnikov bol 81 percent a na celkových príjmoch 58 percent. Verejné ponuky tvorili 12 percent počtu predajov a 39 percent príjmov. Bezodplatné predaje, spoločné podniky a predaje manažmentom predstavovali necelé dve percentá počtu predajov i príjmov.
Podiel zahraničných investorov na počte predaných podnikov v rozvojových krajinách bol 29 percent a na celkových príjmoch 34 percent. Týmito predajmi získali rozvojové krajiny celkom 33 100 miliónov USD v cudzích menách. Účasť zahraničných investorov na privatizácii podnikov v rozvojových krajinách sa medzi jednotlivými regiónmi podstatne líšila. S 57 percentami boli zahraniční investori najviac aktívni vo východnej Európe a v strednej Ázii, čo tiež ,,odzrkadľuje nedostatok domáceho kapitálu“, uvádza sa v správe. V Latinskej Amerike a v Karibiku tvoril podiel zahraničných investorov na celkových príjmoch z privatizácie 25 percent a v južnej Ázii 7 percent.
Vo východnej Európe a v bývalom Sovietskom zväze boli hlavným privatizačným prostriedkom kupóny, a nie hotovosť. ,,V krajinách ako Rusko, Ukrajina a Česká republika sa previedli do súkromného vlastníctva desaťtisíce stredne veľkých a veľkých podnikov prostredníctvom kupónov a privatizačných listov a státisíce malých podnikov a fariem sa predali prostredníctvom dražieb,“ stojí v štúdii. Avšak rovnako dôležitým ako privatizácia je aj rast súkromného sektora, píše sa v štúdii. V krajinách, ktoré privatizovali rýchlo, rástol rýchlo aj podiel súkromných sektorov na tvorbe HDP. ,,Privatizácia je nielen signálom pre potenciálnych zahraničných investorov o úmysloch a odhodlaní vlády uskutočňovať reformy, ale aj katalyzátorom rozvoja domácich kapitálových trhov,“ píše sa v štúdii.
