Zo sochárskeho sympózia v Izraeli sa pred niekoľkými týždňami vrátil slovenský sochár Dušan Králik, vedúci Katedry výtvarných umení Fakulty architektúry STU v Bratislave. Sympózium, usporiadané k 50. výročiu vzniku štátu Izrael, sa uskutočnilo v Ašdode pri Tel Avive, kde existuje silná skupina výtvarníkov. Výber pozvaných umelcov sa robil spolu s tamojšími odborníkmi. Pre D. Králika bola izraelská návšteva už desiatou účasťou na sochárskych sympóziách a, ako sám hovorí, pozvanie chápal ako znamenie, zaokrúhlenie istej etapy svojej práce. Hosťami sympózia boli šiesti domáci a šiesti zahraniční sochári z Francúzska, Rumunska, Talianska, Španielska, Indie a zo Slovenska. Jedinou požiadavkou pre účastníkov sympózia bolo, aby ich sochy neboli figuratívne. Sochári pracovali priamo pod holým nebom na brehu Stredozemného mora a mohli si vybrať z viacerých kamenných materiálov. Dušan Králik si pre svoju 5-metrovú ležiacu sochu zvolil miestny jeruzalemský mramor, z ktorého vytvoril loď na brehu mora - Noemovu archu ako symbol záchrany ľudstva. Prepojenie dvoch samostatných kusov pritom riešil tak, aby schody vytesané na obidvoch koncoch zapadali do seba. „Chcel som tým obrazne vyjadriť i rozdelenie tohto národa v istom období, ktorý sa tam znovu vracia a spája sa,“ hovorí D. Králik o svojom diele, ktoré tu vytvoril.
Z miestneho súčasného umenia slovenského sochára najviac fascinoval pamätník holokaustu v Jad-Va-šeme, kde šesť žulových kubusov pripomínajúcich rakvy vytvára šesťcípu hviezdu. „Bolo to také silné, že lepší pomník k tejto tragickej udalosti som ešte nevidel. Celé prostredie vyžaruje úžasné memento. Napríklad kamenné bloky s nápismi, kde a koľko ľudí zahynulo. Sú to také šokujúce veci, že vás nenechajú len tak stáť. Úžasná je aj Calderova socha na ceste k tomuto pamätníku, ktorú venoval Izraelu, so symbolikou krvavočervenej farby. Nadchlo ma aj Biele námestie tamojšieho sochára Danyho Karavana, ktorého pozývajú k najväčším svetovým urbanistickým projektom, napríklad v parížskej štvrti Défennes. U neho najjasnejšie vidno, aký vklad môže priniesť výtvarník-urbanista do architektúry. K tomu sa, bohužiaľ, na našej škole stále nevychováva, a keď, tak len okrajovo. Myslím, že to je cesta, ktorou by sa mala uberať architektúra budúcnosti - syntéza s fenoménom umenia. U nás tento jav v súčasnosti nahradila čistá komerčnosť,“ konštatuje Dušan Králik. Izrael slovenského sochára lákal ako kolíska ľudstva a tvrdí, že to, čo od jeho posvätných miest z duchovného pohľadu očakával, ho nesklamalo: „Jeruzalem som vnímal ako centrum ekumenizmu, kde žijú vedľa seba rôzne národy a vierovyznania. Sú tam veci, ktoré ostali po tisícročia nedotknuté: beduíni pod hradbami mesta na ťavách, starý a nový Jeruzalem s neomietnutými domami. Olivovníky ešte z čias Krista! Tu som sa utvrdil v presvedčení, že inej cesty niet: ľudia na svete budú musieť dokázať žiť vedľa seba s rozdielnymi politickými a náboženskými názormi. V Jeruzaleme je to cítiť v absolútne zhutnenej forme.“
TAMARA ARCHLEBOVÁ
(Autorka je spolupracovníčkou SME.)
