Čiperná šesťdesiatnička Anna Škyrtová z Vikartoviec je vo svojom živle. Hoci ju bolia kolená a od rána je na nohách, na 8. ročníku EĽRO v Kežmarku sa zvŕta ako mladica. Vďačne zvedavcom vykladá, ako sa spracovával ľan a spolu s ďalšou Vikartovčankou, Annou Jakubčákovou, to aj názorne ukazujú. Pred ich dreveným stánkom stojí rad zvedavcov. „Nemáme čas sa ani najesť,“ úchytkom si z tašky vyberá zo dve marhule. „Jedno ma udivuje, už som tu bola vari sedemkrát, ale stále a stále za nami chodia ľudia a vypytujú sa - ako to robíte, čo sú to za nástroje, všetko chcú vedieť. To u nás na dedine tak nie je, tam na robotu nikto nie je zvedavý, mladých to nezaujíma,“ pochvaľuje si interes návštevníkov kežmarských trhov. A ochotne znova vysvetľuje - že ľan sa seje v máji na Žofiu, kedy sa pleje, kedy sa pretrháva a začína rafať. Podpisuje, ako ho viažu do snopkov, dajú urosiť do močidla a potom buchkajú. Potom trú a češú. Celý postup má teta Anna v malíčku, objasňuje rýdzo domorodé pojmy, ukazuje praslicu, gracky, namotá pradeno, našpúľa priadzu a snová. „Keď sa vytká takých 35 až 50 rafov,“ ukazuje mieru podobnú lakťu, „to sa utká na plátno a z toho sa šije. Jój, poriadna nevesta musela mať posteľné plachty, obrusy-portky, aj tkané ručníky. Teraz to už mladé nechcú. No čo, aspoň nám ušetrili robotu,“ smeje sa spoza kolovratu. Už dávno však s ľanom nerobí. Po tom, čo do dedinky prišlo družstvo, už nemali kde siať a teraz už len na takýchto festivaloch ukazuje, ako sa kedysi robilo. „Mama ma to učila, keď som mala osem rokov. Taká drobná som bola, že mi museli otec špeciálnu palicu na sedenie vystrúhať. To každá dievčina musela vedieť, inak by nebola poriadnou gazdinou. Učila som sa len na takých kockách z odpadu. Ale poviem vám, teraz sa to dobre ukazuje, lenže to bola aj drina. Keď tak prišlo na zimu takých 10-20 vencov napriasť, mali sme čo robiť,“ dodáva. Na svižnej Podtatranke upúta okrem vitality a krásneho nárečia aj kroj. „Mám ich viac, ale už sa do nich nevojdem, ani doma to už nenosím, len takto, slávnostne. Aj vo folklórnej skupine som spievala, ale ženám sa už nechce. Chodili sme na slávnosti do Východnej, na Dunajec, do Košíc, teraz nikto zadarmo nič robiť nebude, ani spievať,“ krúti hlavou nad dnešným svetom teta Anna. Zato ona si z chuti aspoň na kežmarskom pódiu večer zanôtila. A keby ju neboleli nohy, aj by si zatancovala. Lebo taký bol kedysi život na dedine, kusisko roboty a kúsok radosti. Ale dnes už na to iba spomína.

MIRA KOVÁČIKOVÁ