Papua-Nová Guinea sa v spravodajských titulkoch objavuje iba výnimočne. Poslednou „výnimkou“ bola nedávna ničivá vlna tsunami, ktorá v priebehu niekoľkých sekúnd zmietla tisícky ľudí. V tejto súvislosti denník SME informoval, že v Papue trvale pôsobia dvaja slovenskí misionári, verbisti Bartolomej Kubík a Peter Dikoš. Z nitrianskeho Misijného domu nám poskytli niekoľko listov pátra Dikoša, prerozprávané úryvky, svedectvá o živote v tejto krajine, ktorá sa v niektorých aspektoch nachádza doslova ešte v „dobe kamennej“:
„Moje prvé Vianoce v Papue sú minulosťou. Myslím si, že boli zatiaľ mojimi najjednoduchšími, aj keď slovo „jednoduchý“ nemusí byť synonymom výrazu „najbiednejší“. Príprava na ne vyvrcholila 21. decembra, keď sme spolu s mojím spolubratom a zároveň farárom misijnej stanice Kuli začali spovedať. Bolo treba obísť aj všetky „outstations“, teda „filiálky“ našej farnosti, ktoré sú neraz vzdialené aj niekoľko hodín cesty autom. Po daždi sú cesty rozmočené, a tak musíme používať džíp. Spovedanie sme skončili vyčerpaní neskoro popoludní až na Štedrý večer a potom nasledovala večera: tekvicová polievka, zemiaky, fašírka, šalát a slávnostný prípitok - dažďová voda.
Možno viete, že v Papue dodnes existuje aj napriek storočnému pôsobeniu misionárov polygamia, teda mnohoženstvo. Dokonca aj u katolíkov. Partnerov vyberá rodina alebo klan a ženích musí za nevestu najprv zaplatiť. Poznám prípad, keď nevesta stála 4 000 kina (hodnota asi 4,5 tony ryže) a 20 prasiatok, ktoré sú popri národnej mene tiež významným platidlom. Nedávno sme tu mali ďalšie zemetrasenie, už druhé počas môjho pobytu. Boli sme práve v outstation v Aviampe, keď začalo triasť celým kostolíkom - teda konštrukciou z plechu a preglejky, ktorá sa nedá porovnať s tým naším, terchovským. Mnohí ľudia vo vnútrozemských horách zomierajú od hladu. Nedávno som navštívil ženičku, ktorej jedinou potravou bola už dva týždne iba znečistená voda z potoka. Bol som aj u staršieho muža, ktorý sa chcel vyspovedať. Pred troma rokmi zabil svojho syna počas hádky. Jej príčinou boli synove prasce, ktoré zničili časť otcovej úrody. Hádka prerástla do bitky, počas ktorej otec v afekte vrazil do vlastného syna mačetu. Bolo mi ho ľúto, na druhej strane som mal však radosť z toho, že mu môžem poskytnúť úľavu. Stal som sa už aj svedkom kmeňovej vojny. Traja muži z kmeňa Repelimbe vyrúbali v noci niekoľko banánovníkov a kávovníkov zo záhrady muža z kmeňa Kinsibe a tvrdili, že pôda patrí im. Oba kmene sa stretli vyzbrojené mačetami a kameňmi na ceste neďaleko rieky, kadiaľ som mal onedlho prechádzať cestou na misijnú stanicu. Ľudia ma odrádzali, ale ja som si povedal, že som v Božích rukách a šiel som. Keď ma zbadali, prerušili boj a nechali ma prejsť. Len čo som sa vzdialil, začali znovu. Mnohé tváre som spoznal - v nedeľu ich vídam v kostole. V posledných dňoch roka 1997 som navštívil stanicu v Pampabuse neďaleko Enga, kde pôsobí Bartolomej. Cestou ta sme prechádzali horami - ľutoval som, že nemám fotoaparát, príroda tu je doslova pozemským rajom. Prišiel som síce o niekoľko skvelých záberov, mnohí však prídu o omnoho viac - nedávno pristavili jedného nášho pátra neznámi muži, prinútili ho vystúpiť z džípu a stratili sa s autom aj so všetkou batožinou. S Bartolomejom sme mali čas aspoň chvíľu si pohovoriť po slovensky. Ľudia v provincii Enga sa mi zdali ešte drsnejší ako tí u nás, aj keď za dva dni si človek ťažko spraví objektívny úsudok. Aj tu sú dobrí ľudia a nemožno všetkých hádzať do jedného vreca.“
PETER DIKOŠ,
Spoločnosť Božieho slova,
Mount Hagen, Papua-Nová Guinea (jk)
