Pražská hudobná scéna, to nie sú len megakoncerty hviezd typu Rolling Stones, alebo muzikálové „ošiale“ okolo grófa milujúceho pohár chladenej tekutiny Rh pozitív. Hoci aj v tomto prípade platí, že všetko so všetkým súvisí a kvalitný ľudský potenciál je mimoriadne limitovaná záležitosť. Reálnym dôkazom širokospektrálnosti hudobných aktivít v Prahe je aj súčasné naštudovanie Mozartovho diela Don Giovanni. O tom, že úspech predstavení nezávisí výlučne od kvality tvorcov a predstaviteľov, ale aj od „prízemnosti“ public relations, promotions a reklám, by mohli ich aktéri viesť veľmi dlhú a únavnú prednášku (že je to tak, usporiadatelia bratislavského hudobného festivalu Sedem?). Promotér Dona Giovanniho - Happy End Production - zobral túto vec seriózne a návštevníkov českej metropoly mohol pred niekoľkými dňami prenasledovať pocit, že svoj výrok „Mí Pražané mi rozumějí“, na ktorom stojí celá pražská mozartovská tradícia, myslel maestro tak trocha narcisticky. Geniálny Mozart sa usmieval odvšadiaľ, odkiaľ mu to výhľad na okoloidúcich dovoľoval.
Vráťme sa však k opere, uvádzanej momentálne v pražskom Stavovskom divadle. Don Giovanni je vcelku jednoduchý príbeh zhrnutý do múdrosti: „kto druhému jamu kope, sám… sa vysokého veku nedožíva“. S malými interpretačnými úletmi, keď použité baletné prvky až príliš pripomínajú pohybové kreácie legendárnej tanečnej skupiny UNO (choreografka Dona Giovanniho v tomto telese pôsobila päť rokov) a rekvizita rakvy predčasne vpadne na javisko do perspektívne sa rozvíjajúcej mileneckej scény. Opera je v pôvodnom znení čiastočným plagiátom (autor libreta sa „mierne inšpiroval“ libretom Giovanniho Bratiho k opere Giuseppa Gazzaniga) a je považovaná za „komerciu“ v klasických žánroch. Prednosťou Mozartovho libretistu Lorenza da Ponteho bola skutočnosť, že dokázal pružne reagovať na skladateľovu požiadavku zrozumiteľnosti tak, aby sa z opery stal širokým vrstvám ľahko prístupný divadelný útvar. Aj v tomto prípade však ide o spôsob interpretácie. Ten je v konečnom dôsledku excelentný.
Tandem Nekvasil-Dvořák (ktorý bol zainteresovaný aj na scénografii a dekoráciách pražského muzikálu Dracula), medzinárodné obsadenie a alternácie, kostýmy a v konečnom dôsledku aj choreografia so svojimi nekonvenčnými prvkami, posúvajúcimi hranice chápania „klasického“ umenia, vytvorili z „potrestania roztopašníka“ skutočný vrchol pražského kultúrneho leta. Stavovské divadlo, v ktorom mala opera v októbri 1778 svoju svetovú premiéru pod taktovkou samotného Mozarta, sa tak stalo až do 30. augusta opätovným hostiteľom diela génia, ktorému „Pražania porozumeli“.
MARIANNA OPATOVSKÁ
(Autorka je spolupracovníčkou SME.)
