ejšej mládeže spod Tatier i zo zahraničia. Človek, vyznávajúci globálnejšie ideály, by sa tu teda zákonite nemal cítiť vo svojej koži. Aká je však skutočnosť? Je slovenské národné povedomie v dnešnej mládeži naozaj tak hlboko zakorenené, ako to prezentujú organizátori tohto podujatia, alebo ide iba o zakrývanie nejakých komplexov a ukájanie politických ambícií? Tak či onak, na martinskom festivale sa opäť potvrdilo, že byť Slovákom nie je vôbec jednoduché.

* *

Krátko pred slávnostným otvorením festivalu to pred sídlom Matice slovenskej na martinskej Hostihore vyzeralo skôr ako na medzinárodnom folklórnom festivale. Väčšina ľudí bola v krojoch a hovorila najrôznejšími jazykmi. Nezainteresovanému by ani na um neprišlo, že všetci okolo neho sú vlastne Slováci. Zastavil som sa pri jednej krojovanej skupinke. Všetci hovorili po maďarsky. Za normálnych okolností by na tomto mieste bol maďarsky hovoriaci človek hnaný kade ľahšie, títo však mali šťastie, pretože vo svojej podstate sú vlastne Slovákmi. Ceremoniál sa práve začínal, a tak som sa presunul dopredu. Pretláčať sa nebolo treba, pretože vlastne nebolo cez koho.

Pred matičnú budovu vyšli najväčší Slováci, akých vôbec táto planéta nosí, a bolo ich veru požehnane. Chýbal iba premiér Mečiar, ktorého účasť bola avizovaná na plagátoch v centre Martina. Pospolitý ľud sa musel uspokojiť so šéfom parlamentu Gašparovičom a kultúrnym ministrom Hudecom, ktorý po celý čas okolo seba hádzal prívetivé úsmevy. Keďže takmer každý z tých, ktorí sa pred národ postavili, cítil potrebu niečo pekné povedať, bol celý ceremoniál dlhý a nudný. Jediné rozptýlenie do neho vnieslo malé dievčatko, ktoré sa počas prejavu I. Gašparoviča postavilo na pľac medzi vrchnosť a ľud a nechápavo sa pozeralo okolo seba. Keď už niektorí ľudia začali nervózne prešľapovať, prišli na rad zdravice účastníkov, ktorí sa postupne promenádovali pred mikrofónmi a ukazovali, čo vedia. Folkloristi tancovali a spievali, členovia bežeckej štafety pribehli, odovzdali dary a odbehli, a vytrvalostný chodec prišiel, porozprával zopár zážitkov a odišiel. Potom sa k mikrofónu postavil predseda Matice Markuš a otvoril festival. Jeho prejav bol taký vyšperkovaný novotvarmi, až mal človek miestami pocit, že mu ho písali v jazykovednom ústave. Keď konečne skončil, vytiahli vojaci na stožiare zástavy a všetci si svorne zaspievali hymnu. Odrazu bolo všade naokolo cítiť NÁRODNÚ HRDOSŤ. Dokonca aj Slováci z Ameriky na chvíľu prestali mávať americkými zástavkami.

Večer som sa išiel pozrieť na Festivalové humno, kde odbor mladých matičiarov pripravil zábavno-spoločenský program. Pri stánku s pivom, ktoré bolo neskutočne teplé, no bolo v ten večer jediným občerstvením široko-ďaleko, som sa zoznámil s Ivanom z Chorvátska. Chvíľu sme spolu debatovali a jediné, čo som sa od neho dozvedel, bolo, že „Davor Šuker je najlepší futbalista, a vôbec, Chorváti mali byť majstri sveta“. Na moju otázku o jeho hrdosti na slovenský pôvod sa iba ironicky usmial a povedal, že je síce pôvodom Slovák, no žije v Chorvátsku… Potom sa znovu rozhovoril o futbale a na záver sa ma opýtal, či nepoznám nejaké dobré baby. Nepoznal som, a tak sme sa rozlúčili.

* *

„Tí najroduvernejší Slováci sú podľa mňa z Vojvodiny, z krajín bývalej Juhoslávie a z Rumunska. Všetci títo americkí Slováci, ktorí sú teraz tu, sem prídu na týždeň, tlčú sa tu do hrude, akí sú Slováci, no keď sa vrátia domov, sú z nich opäť Američania a na Slovensko si ani nespomenú,“ povedal mi na jednom z festivalových podujatí Dušan. Svoje tvrdenie mi hneď aj náležite podoprel tvrdením, že pochodil takmer celú Európu a pol roka žil v New Yorku. „A čo ty? Si hrdý na to, že si Slovák?“ spýtal som sa ho. „Samozrejme. Myslím si, že tým spôsobom prejavujem úctu k svojim predkom, ktorí boli Slováci. Ak by moji predkovia hrávali bejzbal, hrával by som ho tiež.“ Viac som sa radšej nepýtal. Vlastne, ani sa nedalo, pretože do našej debaty sa zamiešal vedľa stojaci mladík a opýtal sa Dušana, čím sa on a jeho predkovia zaslúžili o to, že sú Slováci. Dušan priznal, že ničím, na čo sa mladík víťazoslávne usmial a vyhlásil: „No vidíš!“

Na humne sa práve začínala diskotéka a ja som pokračoval v hľadaní slovenského národného povedomia a hrdosti. Keď som si už myslel, že moja snaha je márna a táto mládež definitívne stratená, našiel som partiu študentov, ktorí sa celkom dobre bavili. Pridal som sa teda k nim. Keď som sa im zveril so svojím problémom, začali ho rozoberať aj oni. Jeden z nich, volal sa Jaro, ukázal prstom na ľudí, tancujúcich už niekoľko desiatok minút na skladby, ktoré boli všelijaké, len nie slovenské, a povedal: „Pozri sa na nich. Myslíš si, že títo ľudia sem prišli preto, aby tu dali najavo, akí sú Slováci? Oni to iba hovoria. V skutočnosti sa sem prišli zabaviť a je im úplne jedno, či im hrá slovenská, alebo tatárska kapela. V nich tú skutočnú národnú hrdosť ťažko nájdeš. Tá je totiž o inom. To nie je vykrikovanie typu ‚ja som Slovák, kto je viac‘. Ja som napríklad Európan, no nezabúdam nikdy na to, že pochádzam zo Slovenska. Zdôrazňujem, pochádzam. Kvôli tomu nie som o nič lepší, ani horší Slovák ako tí hejslováci, ktorí sa stále iba bijú do hrude.“

Spolu s Jarom sme sa nakoniec zhodli, že národná hrdosť tkvie predsa len v niečom inom. Na martinskom festivale som zostal ešte dva dni, no medzi jeho účastníkmi som ju už radšej nehľadal. ANDREJ ŠIMONČIČ