„Ojoj nenájdeme v nijakom výkladovom ani synonymickom slovníku, zriedkakedy sa s ním stretávame v písomnej podobe. Mnohí z nás tento zhluk hlások vyslovujú každý deň. A používajú ho po celý život,“ píše v úvode svojej knihy americký spisovateľ Robert Fulghum, ktorý si toto citoslovce vybral za leitmotív svojich úvah, balansujúcich medzi nezáväzným humorom a zamysleniahodnými úvahami. Ojoj je podľa Fulghuma stav našej mysle. Životná filozofia. Spisovateľ v zrelom veku - celkom nečakane - prichádza na to, že má viac skúseností a vedomostí a vie rozlišovať medzi chvíľkovou nepohodou a vážnymi problémami. Možno i preto vie zdanlivo banálnu záležitosť, akou je nočné vyjedanie útrob chladničky, povýšiť na akt, keď sa vidíme ako v zrkadle. Smiešnom, ironicky pokrivenom, uvažujúcom. Všade je tma a ticho a nikto nás nemá šancu vyrušiť. Vtedy sme sami so sebou, ale predovšetkým sami sebou. Vychutnávame jedlo i danú situáciu. Jednoducho vzniká tajná organizácia Spoločnosť priateľov chladničky, v ktorej vibruje leitmotív, že „nie sme takí sami, ako si neraz namýšľame…“

Príbehy Roberta Fulghuma, či lepšie povedané, postrehy z oboch strán dvier chladničky však niekedy strácajú na šarmantnom povznesení témy a zabiehajú do oblasti, kde je čitateľ kŕmený nutnosťou pozitívneho myslenia. Autor rozvíja svoje predchádzajúce knižné opusy - Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole a Už horela, keď som si do nej líhal - čo v praxi znamená, že tón miestami duchaplných myšlienok je často infikovaný moralizátorským vírusom. Fulghumovi často vŕta v hlave, aká je pravda o nás. Uvedomuje si, že ju možno ťažko vypátrať, no vzápätí nezabudne naservírovať recept ako vyšitý zo Slepačích polievočiek. Rozpor medzi postrehmi, ktoré zaujmú a uzávermi, ktoré vyvolajú rozpaky. Skrátka, slovami autora: „človek občas siaha po príručkách… no nemal by si ich zamieňať za spôsob života“. Škoda, že sa spisovateľ tejto vlastnej sentencie nedrží viac. Ojoj!!!

ĽUDO PETRÁNSKY ml.