Snívalo sa mu skoro celú noc. Bol to nádherný sen, taký ešte nikdy nemal. Videl v ňom zázračnú krajinu plnú bielych krehkých stavieb, štíhlych stromov, pohodlných ciest, podivuhodných tvorov. Niektoré z nich boli zvieratá, ktoré vedeli rozprávať, iní zasa boli ľudia pochádzajúci zo starobylých rodov nýmf a mágov. Ženy tam mali veľké pokojné oči a vlasy dlhé ako spomínanie. Pili z hlbokých štíhlych pohárov nápoje, ktoré boli voňavé a osviežujúce. Kto sa naklonil nad pohár, videl na hladine svoju tvár a kúsok budúcnosti. Keď ste sa dotkli nejakého kvetu, vylúdil jemnú melódiu. Keď ste si sadli pod strom, rozsvietil sa vám nad hlavou ako lampión. Tá krajina nemala nijaké meno, pretože nijaké slovo by ju nedokázalo celkom vystihnúť. On aj tak vedel, že je to krajina z jeho sna. Sníval a zároveň cítil, že vrastá do tých neskutočných dejov. Prepadal sa do vlastného sna. Len sa nezobudiť, hovoril si vo sne. Ak sa nezobudím, budem tam môcť zostať už navždy. Blížila sa k nemu dievčina, ktorá mala telo mladého dievčaťa a v očiach poznanie zrelej ženy. Vedel, že je to ona. Tá, ktorú už dávno prestal hľadať, pretože uveril tomu, že nejestvuje. Pochopil, že čakala naňho. Len sa nezobuď, povedala ticho a predsa naliehavo. Keby si v tejto chvíli precitol, celý tento svet by sa roztrieštil. Je urobený z dievčenského porcelánu a ten je ešte krehkejší ako najjemnejší porcelán vášho sveta. Blížila sa k nemu ako keby tancovala. Natiahla k nemu štíhlu ruku a on uvidel v jej dlani zvláštny kvet. Bol utkaný zo soli a vetra a súmraku, bol modrý a červený a zlatý zároveň. V tej chvíli odkiaľsi z cudzej výšky a hĺbky zaznel zvuk. To zazvonil budík. Jeho zvuk bol elektrický a ničivý. Zazrel ešte, ako sa kvet spomalene rozpadáva, ako sa pod náporom ničivého hluku mení na hŕbku prachu. A potom sa aj prach rozplynul vo vetre. A takto dôkladne a spomalene sa rozpadávala celá krajina z jeho sna. Katedrály sa zosúvali do prachu, jednorožce spriesvitnievali a strácali telá, moria sa prepadli do malej jamky. Posledné, čo videl, boli jej smutné oči. Už sa nikdy neuvidíme, zaspievala hlbokým smutným hlasom a v tej chvíli sa prebudil. Vedel, že stratil to najcennejšie a najdôležitejšie. Ale vedel, že to bude hľadať v ďalších snoch, až kým to nenájde. Od toho času ho vídali, ako sa opíja vínom a hudbou a trápením a zabúdaním. Ako sa prepadá do spánku, aby už nikdy neprestal snívať. Prišiel o zamestnanie, stratil vážnosť a úctu, ale on si nič nevšimol. Vedel, že žije iba vtedy, keď sníva. Za zatvorenými viečkami vídal fantastické krajiny. Vo všetkých bol cudzincom, ale nevzdával sa. Svet snov je rozsiahly a nekonečný. Raz sa musí vrátiť do svojej krajiny, kde ho čaká ona. Niektorí hovorili, že umiera, ale on vedel, že sa konečne ocitne v nekonečnom sne, z ktorého ho nezobudí nijaký budík.