Afganistan nesusedí s Ruskom. Napriek tomu Moskva otvorene hovorí o ohrození svojich južných hraníc a o nebezpečenstve, ktoré predstavuje občianska vojna v Afganistane pre ruskú armádu, ruských občanov a ruské národné záujmy. Generáli bijú na poplach, pohraničníci majú bojovú pohotovosť. Minulý týždeň po prvý raz po dlhom čase ruský prezident Jeľcin zavolal svojmu tadžickému kolegovi Emomalimu Rachmonovovi. Téma konštruktívneho rozhovoru bola jednoduchá: "Čo robiť?"

Príčina nervozity v armádnych kruhoch a aj neplánovaného rozhovoru dvoch prezidentov je rovnaká. Jednotky islamského hnutia Taliban sa blížia k hraniciam bývalého ZSSR. Z uzbeckých pohraničných základní sú od minulej stredy po prvý raz voľným okom viditeľné pozície Talibanu, v susednom Tadžikistane - vyčerpanom vlastnou občianskou vojnou - prijímajú tie najneuveriteľnejšie opatrenia. Od tohto týždňa príslušníci ozbrojených síl nemôžu nosiť fúzy, aby si ich nikto nepomýlil s mudžahídmi. Na južných hraniciach Spoločenstva nezávislých štátov je najvyššia bojová pohotovosť.

Hystéria, ktorá vládne ako na ruskom ministerstve zahraničných vecí, tak aj na ministerstve obrany, sa nazýva "afganský syndróm". Nech sa ruskí politici aj vojaci snažia akokoľvek, pri slove Afganistan im naskakuje husia koža. Počas invázie Moskvy do Afganistanu bolo oficiálne priznaných 15 000 mŕtvych sovietskych vojakov, a to nie je vôbec taká bolestná spomienka, ako priznanie si porážky. Obraz potupného pochodu zdecimovanej sovietskej 40. armády generála Gromova späť do vlasti navždy zostane vrytý do mozgov ruských vojvodcov. Moskva nemá najmenšie ambície ani silu vojensky sa votrieť do vnútorného afganského konfliktu. Bojí sa ale, že nevydarenú kašu, ktorú kedysi navarila, bude teraz musieť zhltnúť na "svojom" území. Bojí sa nielen Talibanu, ktorého pochod ďalej na sever je zatiaľ veľmi nepravdepodobný, ale aj nezvládnuteľnej vlny utečencov a ozbrojených skupín antitalibanskej koalície. A najmä - bojí sa straty vplyvu vo svojich kolóniách. "Hranice Spoločenstva sú de facto naše hranice," vyhlásil vo štvrtok bývalý ruský minister pre SNŠ Anatolij Adamišin. "Pokiaľ by Taliban prekročil hranicu s Tadžikistanom a Uzbekistanom, nikto ho nedokáže zastaviť, pretože ďalej už žiadna hranica vlastne nejestvuje. Hádam by sme sa s ním stretli až pri kremeľskom múre," vyjadril sa Adamišin s len veľmi miernym konštatovaním. Pravda je, že hranice medzi štátmi SNŠ sú viac ako symbolické a tovar aj ľudia cez ne prúdia vo všetkých smeroch celkom slobodne. Na vybudovaní niekoľkotisíckilometrovej štátnej hranice so stredoázijskými susedmi Moskva nemá v súčasnosti peniaze.

Hneď po tom, ako 8. augusta vedenie Talibanu oznámilo, že obsadilo najdôležitejšie centrum severnej časti krajiny mesto Mozari-Šarif, k južným hraniciam SNŠ vyrazili vojenské posily. Riaditeľ ruskej pohraničnej služby generál Nikolaj Bordjuža vyhlásil, že prienik Talibanu na "naše" územie považuje za celkom reálnu hrozbu. Mal na mysli územie Tadžikistanu, nie Ruska, ktoré je od najsevernejšej afganskej provincie vzdialené viac ako 2000 kilometrov.

Na základe Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti z roku 1992 sa Rusko významne podieľa na ochrane južných hraníc Spoločenstva. V Tadžikistane je hraničná oblasť úplne kontrolovaná. V Dušanbe okrem toho operuje slávna ruská 201. divízia, ktorá je pripravená zapojiť sa do akcie ihneď, ak dostane pokyn. Moskovskí diplomati celkom otvorene nazývajú stredoázijské republiky svojím "druhým mäkkým podbruškom" (prvým je tradične severný Kaukaz) a tvrdia, že bez ruských pohraničiarov by islamskí fundamentalisti boli už dávno v strednej Európe.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí v minulom týždni obvinilo Pakistan z priamej účasti v ozbrojenom konflikte na strane Talibanu. Moskovská tlač sa hemží špekuláciami o tom, ako sa Spojené štáty americké sprisahali s moslimami proti Rusku. Moskva síce neustále zdôrazňuje, že sa do vnútorného konfliktu cudzej krajiny už nikdy miešať nebude, zároveň však označuje bojovníkov Talibanu za nebezpečných fanatikov, ktorých treba neutralizovať akýmkoľvek spôsobom. V skutočnosti ide len a len o kontrolu nad súčasnými aj budúcimi komunikačnými systémami strednej a južnej Ázie, o zúfalú snahu udržať si v regióne vplyv.

Rusko má výsostný záujem na tom, aby projekty plynovodov, ropovodov, železnice a elektrického vedenia smerujúce z bývalých sovietskych stredoázijských republík na juh zostali na papieri. V opačnom prípade by stratilo monopol tranzitnej krajiny, bez ktorej sa bývalé stredoázijské republiky nikdy nedostanú na svetové surovinové trhy. Afganistan a Pakistan sa však už dohodli predovšetkým s Turkmenistanom na rozsiahlom projekte obnovenia tradičných komunikačných sietí a toku surovín cez svoje územia. Preto aj je Turkmenistan jedinou stredoázijskou republikou, ktorá v súčasnej situácii zachováva ľadový pokoj. Nič nemobilizuje, ba ani netelefonuje do Kremľa, aby poslali vojenské posily. Naopak, čaká, až sa Taliban vysporiada so zmätkom na svojom území a až konečne svoj plyn bude môcť predávať bez vydieračského dohľadu Moskvy - komu bude chcieť a za koľko bude chcieť. Taliban teda ani tak nepredstavuje pre Rusko priamu vojenskú hrozbu, ako sa snažia tvrdiť niektorí generáli. Je však nebezpečný niečím iným. Rusko sa ešte len spamätáva zo strát svojich pozícií v Zakaukazsku, kde ropné polia ovládli Američania. Teraz sa jeho kontrole môžu vymknúť aj ďalšie kolónie.

Autor: PRE SME - Petra Procházková, agentúra EPICENTRUM